K Bohu som bola vedená už ako malé dieťa. Vyrastala som v katolíckej rodine, ale otec je ateista. Chodila som s maminou do kostola, aj som sa modlila, ale nemala som osobný vzťah s Bohom.
Sebanenávisť a depresie
V období puberty som prestala mať úplný záujem o Boha. Postupom času som začala nenávidieť samú seba a svoj život. Nemala som moc kamarátov, dokonalú postavu či vzhľad. Stredná škola ma nebavila, aj keď som si ju sama vybrala.
A tak mi začali veľmi silné depresie, ktoré som dokázala však tajiť. Avšak všimla si to profesorka a tak si ma zavolala. Povedala som jej o všetkom a hneď volala rodičom. Tak som im to všetko povedala.
Pokusy o samovraždu
To bol približne november 2016, pár týždňov predtým ako som sa s tým zdôverila, som plánovala samovraždu. Nevidela som iné východisko. Diabol ma topil v myšlienkach. Robila som si vtedy vodičský preukaz a hľadala som možnosť ako sa zabiť. A tak mi asi ako najlepší spôsob napadla autonehoda. Hľadala som vhodné miesto ako a kde sa zabiť. Prišla aj myšlienka čelného nárazu do kamióna, ale pochopila som, že nechcem nikomu inému ublížiť, len sebe. A tak som si našla vhodné miesto, všetko som si študovala a keďže som ešte nemala vodičský preukaz, chcela som ísť v noci. Nastavila som si budík a ten ma nezobudil. Vstala som asi pár hodín predtým ako mali ísť rodičia do roboty a nevedela som, či ísť alebo nie. Nakoniec som išla do školy. Vtedy som ešte nepochopila, že to bola Božia záchrana.
Psychiatria
Začala som chodiť k psychiatričke, ktorá ihneď navrhla nemocnicu. Keďže bolo pred Vianocami, mamina navrhla, že na sviatky nech ostanem doma. A tak som v januári išla na psychiatriu. Avšak mala som len 16 a bola som na dospelom oddelení. O mesiac som mala ísť na dlhšie na detskú psychiatriu. Súhlasila som.
Lenže bolo to tam hrozné. Neznášala som to tam, hrozný režim a môj stav sa akurát tak zhoršil. Už tam som ľutovala, že som ešte živá. Keďže mi tam bolo zle, prepustili ma.
Na druhý deň som išla do školy. Začala som písať list na rozlúčku. Spolužiaci si všimli, že som iná, ale neriešili to. Keď som išla domov, chcela som ísť sama a peši. Celou cestou som viedla boj, či sa zabiť alebo nie. Diabol mi stále dával myšlienky, že viac taká príležitosť už nebude a môžem byť konečne šťastná. A tak som prišla domov, zobrala kľúče od auta a okolo 12tej som vyrazila. Avšak nešlo mi naštartovať. Vôbec mi nepadlo, že je to Božie varovanie. Potom sa podarilo a ja som išla. Bola som neskutočne šťastná, bolo mi jedno, že je obed a môžu ma chytiť policajti. Ešte som aj pustila mamičku s kočiarom cez cestu. Už cez mesto som išla rýchlejšie, cez červenú a nepripútaná. Keď som prišla už na tú cestu, ktorá mala končiť mojím plánom, prudko som pridala. Išla som asi 150km/h. Ku koncu ma blokovali autá, čiže rýchlosť klesla na 130 km/h. V tejto rýchlosti som čelne narazila do zvodidla.
Po autonehode
Keď som sa prebrala videla som jasné svetlo a myslela som si, že sa mi to sníva. Veľa ľudí mi tam pomohlo aj mimo záchranárov, za čo som veľmi vďačná. Hneď som aj komunikovala. Z auta ma museli vystrihnúť a previezli ma do nemocnice. Mala som roztrhnutú slezinu, ktorú sa im podarilo zašiť. Mala som aj vykĺbenú nohu a zlomenú panvu. Panvu mi neskôr operovali v Bratislave. Psychicky som bola na tom veľmi zle, všetko som ľutovala a stále plakala. Už vtedy som začala mať opäť túžbu po Bohu.
Uvedomila som si, že bez Neho by som tu už nebola. Keby nezariadil to, že som sa vtedy v noci nezobudila alebo keby ma autá nebrzdili, už tu nie som. Pár dní pred nehodou vymenili zvodidlo za lepšie. Mala som aj potom problémy s políciou, ale všetko to Boh zariadil. Určite to nie sú náhody, ale Boh.
Druhá šanca na život
A za to som mu veľmi vďačná. Dostala som druhú šancu na život. Nemám takmer žiadne následky, psychicky som už v pohode a fyzicky mám drôty v panve, ale nemá to až tak veľa následkov.
Vtedy som mala 17 rokov. Pomaly som si hľadala cestu k Bohu, avšak diabol mi to ničil. Stále ma viac a viac topil v depresii a opäť dával myšlienky na samovraždu. A opäť ma tu Boh držal, keby to spravím, už určite tu nie som. Takto to išlo 3 roky, raz hore, raz dolu. Viacej však bolo tých depresívnych chvíľ. Vzťah s Bohom býval veľmi narušený diablom a ja som sa mu nevedela brániť. Veľmi silné útoky podobné tým pred pokusom prišli počas vysokej školy. Kvôli tomu som ju prerušila.
Druhá šanca a NOVÝ život
V auguste 2020 som bola na psychiatri. Už tam som si hľadala cestu k Bohu, viac som sa modlila a začala som čítať biblické príbehy. Neskôr ma to zase prešlo, ale po pár týždňoch som sa rozhodla čítať Bibliu. Keďže som nemala rada knihy, pustila som si evanjelium ako nahrávku. Potom som doma našla Bibliu, len Nový Zákon. A tak som si ju začala čítať. Nerozumela som všetkému, ale veľmi ma to zaujalo. Prišla túžba odovzdať sa Bohu, znovuzrodiť sa. A tak sa môj život začal prudko meniť. Skončila mi úplne depresia a začala som mať rada seba aj svoj život. To som predtým nikdy necítila. Odišla mi aj epilepsia. Všetko odišlo akoby lusknutím prsta. Čím viac som čítala Bibliu, tým viac som pociťovala Božiu prítomnosť. Dostala som túžbu o Bohu hovoriť na sociálnych sieťach. Začala som spoznávať neskutočne veľa ľudí. Hneď mi boli ako rodina. Zo začiatku som mala na cirkev zlý pohľad, mala som pocit, že Pán chce, aby sme išli ako jednotlivci. Ale o pár mesiacov som cítila volanie do spoločenstiev, ale len do tých online. Myslela som si, že mne ako introvertovi to bude stačiť.
Avšak neskôr prišiel hlad aj po živom spoločenstve a tak som začala navštevovať cirkev. Je to naozaj neskutočné. Cítiť Božiu prítomnosť a človek sa cíti ako v rodine. Boh mi stále posiela ľudí do života a chráni ma pred urážkami. Nikdy som sa takto dobre necítila. Teším sa z každého dňa v živote a smútok už u mňa nemá miesto. Cítim ako rastiem vo viere a to je naozaj úžasný pocit.
Presne pre toto, ma Boh zachránil, aby som ľuďom hovorila o Bohu.
– Miška Švecová
Follow: https://www.tiktok.com/@michaelasvecova1
FolloW: https://www.instagram.com/michaela_svecova212/
Pozretia: 81,870 , Dnes: 13
