V rodine, kde som vyrastal, sme Boha osobne nikdy nepoznali, ani ho nehľadali. Párkrát v živote som bol v kostole na sviatky. Keď som bol malý chalan, chodil som tam hrať karty, alebo som utekal z balkóna do obchodu a potom sa nenápadne na konci vracal späť.

Moja mama bola krčmárka a otec pracoval vo VSŽ. Meno Boh som používal len vtedy, ak ma niekto nahneval, alebo keď som sa mohol z niekoho vysmiať, že hovoril o Bohu, v ktorého verí. Neveril som

kresťanom, ani tomu ich Bohu a reči, ktoré hovorili, som nikdy nebral vážne. Niekedy som sa z nich vysmial, inokedy len mávol rukou nad ich strateným prípadom.

Veľa času som trávil na ulici medzi kamošmi, kde bola staršia partia hnutia Skinheads a tí nám boli veľkým vzorom. Začali sme opakovať veci, ktoré sa nám na nich páčili a každý sa chcel na nich podobať. Dali sme sa ostrihať, kúpili si oblečenie, počúvali tú istú hudbu, verili sme tým istým veciam. Onedlho sme sa stali ich kópiou. Neskôr v nás tento spôsob života vyvolal pocit nenávisti voči Židom, Rómom, pankáčom a iným podobným skupinám. Hudba, ktorú sme počúvali, bola agresívna a veľakrát ovplyvnila naše správanie. Niektorí ľudia z ulice sa dostali až do väzenia, kvôli propagácii fašizmu a výtržnostiam.

V tom čase moja mama ochorela tak, že jej nevedeli pomôcť lekári, ani žiadni liečitelia.  Navštívila každého, o kom počula, že jej môže dať riešenie na jej zdravotný problém. Pre doktorov bola jednoducho stratený prípad. Mala zničenú chrbticu a nevedela poriadne ležať, ani chodiť. V tomto zúfalom stave sa od otca dopočula, že sú nejakí kresťania, ktorí sa modlia aj za chorých a že v Ježišovom mene sú uzdravení. Vôbec tomu neverila, ale zúfalstvo, ktoré prežívala, ju donútilo navštíviť aj toto miesto. Prišla na stretnutie, kde bola asi stovka ľudí, ktorí počúvali kázanie z Biblie a nakoniec kazateľ, farár, alebo akokoľvek ho nazveme, dal výzvu. Všetci, ktorí chceli byť uzdravení, mali prísť dopredu. Potom povedal, že sa idú modliť a že Ježiš chce uzdraviť každého, kto to potrebuje. Moja mama týmto rečiam neverila, preto ostala stáť v presklenej miestnosti, kde sa vešali kabáty. Keď sa začali modliť za uzdravenie tých, ktorí boli vpredu, zažila šok. Veľmi silno pocítila, ako horúce teplo prešlo jej telom od hlavy až po päty. Od tohto momentu až dodnes moja mama nemá žiadne problémy s chrbticou. Jednoducho po tejto modlitbe v mene Ježiš, bola úplne uzdravená. Keď prišla domov, všetci sme vedeli, že sa stal zázrak, no nie len to, aj v jej vnútri sa stalo niečo úžasné. Bola šťastná, usmievavá, mal som pocit, akoby ju niekto zvnútra zmenil. Prestali hádky, fajčenie, odišla z práce krčmárky a ja som bol v šoku z toho, čo sa stalo. Musíte rozumieť tomu, že v rodine  sme nikdy o Bohu nerozprávali, ale po tejto skúsenosti mi mama zrazu začala hovoriť o Ježišovi. Vedel som, že v jej srdci a očiach sa niečo nové narodilo, čo som u nej predtým nikdy nevidel. Neskôr som zistil, že na tom mieste prijala Pána Ježiša a celý svoj život Mu odovzdala. Už nikdy nežila tak, ako pred tým.

Moja staršia sestra išla na nejakú kresťanskú mládež, kde bola pozvaná a tiež prijala Pána Ježiša Krista za svojho osobného Spasiteľa. Pre mňa to bol šok, lebo také niečo som nikdy nevidel a už vôbec nie na mojej sestre. Stále som mal svoj názor, veľmi som sa tomu bránil, lebo mi bolo dobre tam, kde som bol. Lenže zázračné uzdravenie mojej mamy a o čo viac dva zmenené životy ľudí, ktorých som mal stále pred očami, mi vyrážali poistky každý deň. Až som sa rozhodol, že pôjdem prvýkrát v živote na kresťanský tábor. Nevedel som, čo tam budem robiť a čo to dá, ale vedel som, že ak je to všetko pravda, tak tomu dám aspoň šancu. Môj postoj bol ten, že sa chcem zasmiať nad ich svätuškárením a fanatizmom, ale zároveň niekde hlboko v srdci som bol zvedavý, aká sila mohla zmeniť moju mamu a sestru. Na moje prekvapenie tam boli super ľudia. Bolo kopec srandy, hrali sme futbal, chodili sa kúpať, športovali sme, proste výlet, aký má byť. Ráno a večer boli stretnutia, kde sa spievalo a hralo na gitarách, bicích a potom kazateľ kázal z Biblie. Jeden večer kázal nejaký pastor z Ameriky. Dodnes neviem, o čom kázal, ale viem, že to, čo hovoril, sa ma mocne dotýkalo. Na konci kázne dal možnosť každému, kto by sa chcel rozhodnúť v živote pre Krista, nech príde dopredu, že sa za neho chce modliť. Verte mi, sám som tomu nerozumel, ale Boh sa ma veľmi dotkol už počas kázne. Vedel som, že ak by nikto nešiel dopredu, ja musím, lebo moje srdce pocítilo prvýkrát v živote naozajstnú blízkosť skutočného Ježiša Krista. Veľmi som plakal a nerozumel som, čo sa to so mnou deje.

Dnes viem, že Kristus sa ma dotkol. Učinil som pokánie a prijal som Ho jednoduchou modlitbou do svojho srdca a od tohto momentu On vstúpil do môjho života. Bolo to v roku 1996 a odvtedy som ani jeden deň, hodinu alebo minútu svoje rozhodnutie neoľutoval. Moje srdce dnes patrí len Jemu, ďakujem Mu za jeho odpustenie a lásku, ktorú mi dáva na každý deň. On mi dal zmysel života a viem, že raz sa s Ním stretnem a budeme spolu večne. Nenávisť, ktorú som mal k Židom a iným skupinám ľudí Ježiš zmenil na veľkú lásku. Môj otec sa pre Ježiša rozhodol pred piatimi rokmi a ja len ďakujem za neuveriteľne veľkú Božiu milosť, ktorú sme ako rodina dostali.

Dnes si ma Boh používa pri kázaní Jeho mocného Slova a ja som mu za to veľmi vďačný. Toto Slovo ma premenilo a kedykoľvek, keď mám možnosť, idem a slúžim na mládežiach, alebo mimo nich, lebo verím v moc toho vzácneho evanjelia, ktoré zmenilo život mne, aj celej mojej rodine. Mojím snom je ukázať ľuďom, že Kristus neprišiel preto, aby sme zhnili v náboženstve, ale aby sme zažívali Božiu moc na každý deň v osobnom vzťahu s Ním. Pracujem v Košiciach na mládeži, ktorá má názov ”Iný rozmer” a na doraste v Apoštolskej cirkvi a celým srdcom túžim, aby každý človek poznal toho mocného Spasiteľa a Uzdraviteľa, ktorým je JEŽIS KRISTUS!!!!

Erik