FIREproduction.sk

Maťo – Od tanečnej kariéry k Bohu

Od tanca k Bohu. Môj príbeh je o tom, ako som sa obrátil k Bohu. Aby som sa dostal k podstate veci, je dôležité poznať moje duchovné pozadie a doterajší život.

Pochádzam z rodiny, ktorá ma síce nechala ako dieťa pokrstiť, prešiel som aj prvým svätým prijímaním, chodil som na náboženstvo, no môžem otvorene povedať, že 25 rokov som žil ako v Boha prísne neveriaci človek. Neveriaci, ktorý však veril všetkému možnému. Oklamaný zblúdilec, ktorý nenásytne hltal tie najväčšie podvody a nechal do seba strieľať guľometom klamstiev tohto sveta. Nikdy by mi nenapadlo, že raz budem ja ten, ktorý má neveriacim vysvetľovať, prečo uveriť, a prečo Bohu dôverovať. Viete si predstaviť aké je to ťažké, ak sám viem, čo neveriacim behá o nás veriacich po rozume? 🙂

Maťo - Od tanečnej kariery k Bohu

Pravú fotku Martina a konkrétne názvy sme na internete nemohli uviesť kvôli jeho zmluvným podmienkam. Samozrejme jedna sa o konkrétnu, reálnu osobu muža, ktorému Ježiš zmenil život . ..

Môj “GULÁŠ”

Fungoval som v takom optimálnom svetskom tempe. Škola, od malička hudba a tanec, skvele rozbehnutá kariéra, kolotoč vystúpení a projektov. Často nejaká párty, drogy a ostatné vulgárne neresti. Zavalený bežnými problémami a kopou informácií tohto sveta. Tu UFO, tam pyramída, sem tam nejaký orgonit, karma, energie, reiki, pozitívne myslenie, koniec sveta, rituály, reptiliáni, the secret, doslova guláš, z ktorého som sa nevedel vysomáriť, ale veril som všetkému, čo sa mi v daný moment hodilo. Žil som veľa zábavy a kade tade pobehoval, bez času zastaviť sa v tom všetkom a začať premýšľať. Tvoril som si svoj svet a pod rúškom neporiadku, ktorý mi bol servírovaný, som si myslel, že o všetkom duchovnom viem a nič tú moju múdrosť nemôže dobehnúť.

Diera v úspechu

To čo hovorím ja, je pravda a ostatní nech si trhnú nohou. Boh a Ježiš boli pre mňa len nadávky a nahradzovali každé druhé slovo môjho už tak špinavého slovníka. Počas života som na seba pozeral ako na dobrého človeka. Nikoho nezabíjam, konfliktom sa vyhýbam, čo sa dá, komu sa dá pomôžem, aj keď sem tam trošku iných ohovorím, niečo zatajím, zaklamem či vysmejem. O tom, čo behalo v mojej mysli, ani nevravím, ale to predsa nie je také zlé, keď henten zbil svoju frajerku, alebo tamten niečo ukradol. Uprostred toho som mal všetko, čo svet hovorí, že je potrebné mať pre šťastný život – priateľka, rodina, zdravie, kariéra a priatelia, načo mi je teda nejaký Boh, keď sa mám tak dobre? V kútiku som však tak, ako každý, neustále hľadal. Nejako mi to všetko, čo som videl a počul, nestačilo a stále mi na tom niečo nesedelo. Zo všetkého toho čomu som uveril, prečítal a našiel, sa stalo len chvíľkové opantanie, ako vákuum ničoho s pekným obalom.

No na druhej strane, kresťanstvo som vnímal odmietavo a tie okultistické veci som uznával. Všetkých veriacich som hádzal do jedného vreca, resp. nepátral som po podstate viery a bolo to podmienené nielen chybou vonkajšieho sveta, ktoré vykresľovalo vieru v Boha pre mňa odpudivo, ale aj chybou mnohých veriacich v mojom okolí, ktorí aj napriek tomu, že rozprávali o tom, že sú veriaci, žili vulgárny a oplzlý svetský život. Nevidel som v nich žiaden rozdiel odo mňa. Nevidel som v nich to, čo som neskôr pochopil, že mali reprezentovať.

Kríza úspechu a presvedčenia

Môj príbeh sa po niekoľkých rokoch dostáva do bodu, kedy som v jednej ruke mal všetko to, čo podľa tohto sveta treba mať k šťastnému životu a v druhej ruke úplnú prázdnotu, ktorá začínala byť neúnosne väčšia ako to, čo bolo v prvej ruke.

Nepoznal som Boha. Celý život som Boha odmietal, no dostavila sa chvíľa, keď mi bolo veľmi ťažko a počas krátkeho obdobia som prežil silný útok zlých duchovných vecí. Zhoršilo sa mi zdravie, cítil som sa opustene a mal som kopec starostí v práci a vo vzťahoch. Tu prišiel ten zlomový moment, kedy som prestal tvrdohlavo odmietať Boha a hovoril som si, že ak by to aj bola rozprávka, nič zato predsa nedám, nič sa nedeje a ďalej budem veriť v to, čo sa mi hodí.

Zrkadlo Božieho slova však bolo nastavené a pravda ma trafila ako nákladiak na diaľnici. Tu by som sa rád zastavil, pretože sú veci, ktoré jednoducho nejdú popísať ľudskými slovami. Najsilnejšia osobná skúsenosť, akú môže človek zažiť, je podmienená slobodným rozhodnutím a spúšťa sa v momente, keď sa úprimným srdcom rozhodneme prestať s tým odmietaním.

TANEC, TALENT a temnota

A čo má s tým všetkým spoločné tanec a moja služba?

Tanec bola tá najpodstatnejšia časť môjho života. Tanec som študoval, tanec som žil a tancom som sa živil. Splniť si v 20 rokoch sen a vytvoriť jednu z najväčších tanečných škôl v krajine, to sa hocikomu nestáva. Ja som tento sen skutočne žil a spočiatku si ho aj veľmi užíval. Počas môjho pôsobenia som pracoval na mnohých veľkých projektoch. Navštívil som zákulisie niektorých televíznych show. Mám za sebou stovky sebaprezentácií na súťažiach a vystúpeniach. Expanziu úspechov. Prežil som pocit, keď sa z ničoho vystrelíte takmer na samotný vrchol. Veľa som cestoval a ako celkom mladý chalan som zažil aj reálne podnikateľské prostredie s pocitom, že toto som naozaj vybudoval vlastnými rukami.

A tak som okrem niektorých krásnych vecí, ciest, priateľstiev a zážitkov začal postupne spoznávať aj to, čo je to každodenný boj o peniaze, ich chuť a moc. Spoznal som pyšnú prestíž a slávu, rodinkárstvo, nespravodlivosť, neúctu, ohováranie, nenávisť, pretvárku, honbu za víťazstvami, nekonečné predbiehanie sa, vzájomné podrážanie sa, útoky a nároky zo strany rodičov detí, útoky a nároky zo strany samotných detí a členov tanečnej školy a mnoho mnoho ďalšieho, ktoré je hlboko zakorenené v našej spoločnosti, a ako jed sa šíri ďalej všade naokolo. Z pozície spolumajiteľa som pochopil, že je to hra, v ktorej vyhráva len ten, čo má veľké ramená a je schopný ísť často do extrému. Keď som si to všetko začal všímať viac a viac, tak jediné čo ma držalo nad hladinou bolo, že tá práca ma veľmi bavila, bol som v nej naozaj dobrý a taktiež ma podržali aj stretnutia s pár láskavými a úprimnými tanečníkmi – umelcami – ľuďmi, ktorí mi vždy dodali nádej a boli pre mňa svetlom v tejto hroznej tme. Napriek tomu ma to však celé začalo prerastať. Snažil som sa proti tomu bojovať, ale bolo to väčšie ako ja a vo vnútri som bol hrozne nahnevaný na seba a na všetko okolo. Začali sa kaziť vzťahy. Cítil som obrovské napätie a nedokázal som sa viac pozerať na všetky tie dvojtváre ľudí. Po čase už nešlo ani tak o ostatných. Zistil som, že ja ľudí nezmením. Každý si to musí uvedomiť sám, a tak som si začal všímať seba a postupne sa v tom celom strácal. Nespoznával som sa, pretože toto prostredie ma radikálne menilo a prestával som vedieť kto vlastne som. Niektorí si možno poviete, že je to predsa moja slabosť a kľudne som mohol v tom prostredí ostať, byť nad vecou a stať sa tým svetlom. No všetko to poznanie už bola na mňa prisilná káva. Ja som to zlo dokázal prečítať. Videl som ho, počul som ho, stal som sa jeho súčasťou, a tým sa moja situácia zhoršovala a stávala sa nebezpečnou.

Uvedomoval som si, že denne mám vplyv na stovky detí, ktoré vychovávam a nieje možné za zatvorenými dverami zvádzať súboj a byť súčasťou všetkej tej pretvárky, ohovárania a nenávisti, a potom sa postaviť pred deti, a byť im ako tanečný lektor príkladom nielen v tanci, ale aj pre ich život.

Všetko sa nakopilo

A tu sa dostávame k vyššie spomínanému bodu, kedy sa to všetko nakopilo a ja som sa rozhodol dať Bohu šancu. Spočiatku som sa k tomu postavil váhavo a opatrne, ale po niekoľkých týždňoch, kedy som začal získavať poznanie o Božej podstate, povedal som Bohu: “Bože, keď existuješ, odpusti mi, zbav ma tohto všetkého, ja chcem byť tvoj!“, a Boh sa mi dal postupne spoznávať. Usvedčoval ma z vecí, ktoré som konal a nakoniec ma očistil a zachránil.

Môj život nabral úplne iný smer. Hodnotový rebríček sa prevrátil. Získal som spoločenstvo. Z môjho vlastného vedomého rozhodnutia som sa nechal nanovo pokrstiť, a tak som po tejto skúsenosti v starom tele, ale ako nový človek, pokračoval s prácou v tanečnej škole a modlil sa, aby sa veci napravili. Situácia a staré vzťahy sa však naďalej zhoršovali, útoky na moju osobu boli závratné, a to nehovorím len o pracovných extrémoch, ale aj súkromných útokoch na to, že som súčasťou sekty a stretávam sa s divnými ľuďmi.

Štádium, keď vám ľudia skazení týmto svetom, žijúci hriešne, konzumne a neúctivo, ohovárači, podlí k svojmu okoliu, ktorých úmysly sú smerované len na svoj vlastný profit, začnú hovoriť, že ja som ten divný, bolo asi to posledné, čo potvrdilo dlhotrvajúce rozhodovanie o tom, že tu sa moja cesta končí.

StÁlo to za to!

A ako to vidím s odstupom času dnes?

To, že ma Boh vytrhol z toho prostredia je pre mňa väčším darom, ako mať vlastnú tanečnú školu. Talent, ktorý mi Boh daroval, som sa rozhodol venovať naspäť Bohu a tam, kde ma Boh povolá, tam pôjdem slúžiť na Jeho slávu. Spočiatku som sa obával, či budem vedieť oddeliť profesionálnu deformáciu, pretože tanec som doposiaľ využíval pre svoj prospech a prospech vecí tohto sveta, ale dnes viem, že ako nové stvorenie už budem tancovať pre úplne iný účel. Čo sa týka straty práce a zaopatrenia, Boh dlho nečakal a oslávil sa, dal mi nové príležitosti nielen v živote, ale aj v službe. Takmer okamžite ma povolal tancovať do najväčšieho evanjelizačného turné, dal mi vedomosti a nové nápady k ďalšej práci v živote. Mám viac času byť s Ním, byť so svojimi priateľmi, so svojou rodinou, dal mi nových priateľov a popritom všetkom sa o mňa stará a každý deň ma zaopatruje.

Keď sa na to spätne pozriem, pochopil som, že diabol mi dal život bez väčšiny starostí, pretože nechcel, aby som sa obrátil k Bohu. Všetok ten hriech v ktorom som žil bol však väzením. Bol síce pekný a pohodlný, a preto som nevidel dôvod vzdať sa ho. Keď som však dozrieval, prázdnota v mojom vnútri kričala, a tak mi dal Boh milosť, aby som postupne poznal, že to, čo žijem, je cesta bez cieľa. Boh o mňa celý čas bojoval a nakoniec ten boj vyhral.

Pretože všetko čo sa narodilo z Boha, víťazí nad svetom a víťazstvo, ktoré premohlo svet, je naša viera. 1.Jánov 5:4

Toľko v krátkosti k môjmu životu, ale ešte by som rád napísal malú poznámku z pohľadu, ktorý som žil pred poznaním Boha a po poznaní Boha. Ľudia urobili z náboženstva tú najkomplikovanejšiu filozoficko-psychologickú vec na svete. Hádžu skazu tohto sveta na Boha. Čo je na jednej strane pochopiteľné. Je to prirodzená vlastnosť ľudí, zjednodušovať si veci a presne tak isto to je aj s dobrom a zlom. Zlo však nepácha Boh, ale človek. Rovnako tak je chybné tvrdiť, že ak niečo nefunguje, je za to zodpovedný Boh, ale nie Boh zlyháva, to človek zlyháva a koná tak, ako by konať nemal. To človek sa oddelil od Boha a oddal sa hriechu, takže či desatoro alebo morálka, pointa a princíp je rovnaký. Ľudia by mali odsudzovať morálku tohto sveta, lebo iba tá je zodpovedná za to, že človek morálne zlyháva.

Ďakujem Bohu za všetko, čo pre mňa vykonal a ďakujem manželke, ktorá sa bez mojej vedomosti za mňa po celý ten čas vytrvalo modlila.

Maťo

P.S. Maťo, tanec ako dar od Boha neodsudzuje, nechce teraz prestať tancovať kvôli Bohu. Skôr naopak, to čo svet z tanca urobil sa mu nepáčilo. A nikoho tým nechce uraziť.

(Poznámka Editora: odseky, zvýraznené časti tučným písmom sú robené editorom pre lepšiu prehľadnosť a čitateľnosť článku. Boli schválené autorom článku.)

1,379 total views, 1 views today

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.