Vojna nie je nič pozitívne, obzvlášť pre niekoho kto ju zažil alebo vie o čo sa jedná. Práve v tomto čase prebiehajú na svete rôzne vojenské konflikty. Od konfliktu u našich susedov na Ukrajine v Donecku, alebo v Sýrii s ISIS a žiaľ aj mnohé iné… Ako by sme ako kresťania mali pristupovať k vojne? Existuje niečo ako spravodlivá vojna? Sú situácie kedy by aj kresťania mali zobrať zbraň? vojny
Na úvod, ak začnete čítať tento článok, prečítajte ho až do konca. Všetko navzájom súvisí. Tento článok je prerobená moja práca z vysokej školy, preto čerpám aj z viacerých teologických zdrojov a z tzv. cirkevných otcov.
1 Boží ľud v Starom zákone
Izrael, teda Boží ľud v Starom zákone, bol reálnym národom, ktorý neexistoval v nejakom vzduchoprázdne, ale v reálnom prostredí a nebezpečí od okolitých národov. Boh dokonca v Deuteronomiu dal zákony a pravidlá ako viesť vojnu, a tiež ako sa správať v zasľúbenej zemi (Dt 20). Okolité národy, počnúc Babylonom a Asýriou, považovali bojovanie za normálne a víťazstvá boli veľmi chválené. Niektorí tvrdia, že neexistujú žiadne imperialistické motívy v Biblii na dobýjanie čo najviac území za účelom vládnutia nad nimi tak, ako v Asýrii.[1] Boží ľud bojoval za to, čo bolo jeho, za zem, ktorú im dal Boh.
1.1 Cirkev nie je politická organizácia, ale nositeľka Božieho kráľovstva
Sme varovaní, aby sme si skúmali srdcia, pretože kresťanská cirkev nie je politická entita. Je neprijateľné, aby „kresťanský“ národ viedol vojnu „v mene Boha“ preto, aby získal moc a blahobyt. Mali by sme byť veľmi opatrní a nevychvaľovať kohokoľvek ako „zbožného kráľa“, alebo našu vlastnú krajinu ako tú, ktorá je jedinou „Božou krajinou“.[2] Ľudí pokladať za zlých /neveriacich/božích nepriateľov len preto že sú z inej krajný.
Cirkev na rozdiel od Izraela nie je štát. Kresťanstvo a Kristus sa nedá obmedziť na jeden národ, alebo že by si ho jeden národ privlastnil za svojho Boha a manipuloval by s ním ako by sa mu zachcelo. Samozrejme je možné a správne ak sa národ obráti k Bohu, ale nie je možné, aby si ho nejaká svetská krajina vyhradila len pre seba. Rozširovanie Božieho kráľovstva vojenským dobýjaním, nezodpovedá Ježišovmu výroku: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobnici by bojovali.“ (Jn 18,32).[3]
Alebo, že by sa sama od seba vybrala v Ježišovom mene dobývať vojensky nejaké územia mysliac si, že to čo ide robiť chce Boh, no v skutočnosti On to vôbec nechce. Žiaľ takto sa náboženstvo a aj kresťanstvo často zneužívalo pre politické záujmy. Samozrejme prvý krok ako vstúpiť do vzťahu s Bohom, je obrátiť sa k Nemu, a to platí aj pre národy. To im však nedáva právo viesť vojnu v mene Boha. Aktivity akéhokoľvek druhu, alebo vlastnosti, ktoré vyvolávajú spory alebo roztržky musia u kresťanov prestať.[4] Cirkev je duchovné kráľovstvo a je povolaná do duchovného boja a nie boja mocenského. Naša vojna je už vyhraná, lebo Ježiš porazil Diabla na kríži, ale my ešte stále pokračujeme v tejto vojne a je to duchovná vojna s duchovnými zbraňami proti duchovným mocnostiam, a nie proti ľuďom. Vyhrávať duchovnú vojnu s telesnými zbraňami je nemožné. Duchovná vojna, to je tá pravá vojna v ktorej máme stať. a naše „zbrane“ v Bohu sú mocne (2Kor 10,3-4). Potom ale ostáva otázka ako sa zachovať ak sa ocitneme vo fyzickej vojne.
Písmo tak isto predpovedá že na konci vekov, keď Ježiš druhýkrát fyzický príde na zem, tak bude súdiť všetky národy a ustanoví svoje kráľovstvo tu na zemi, fyzický a viditeľne (Mt 25; Da 2,44).
2 Politická autorita v Novej zmluve
Ježiš rešpektoval existenciu Rímskej ríše a nesnažil sa proti nej bojovať, ako by si vtedy veľa ľudí prialo (Mt 22,21). Rešpektoval ju a neviedol proti nej vzburu. Boh vie, že dôležitejšie ako zmeniť politickú situáciu je zmeniť ľudské srdcia. Pavel píše o vrchnostiach, že sa im treba podriaďovať, lebo sú Bohom poslané, aby prinášali poriadok a pokoj. Pokiaľ nás ale vedú proti Božím prikázaniam a Božej autorite, netreba sa im podriaďovať. Vyššia autorita ako Kráľ je Kráľ kráľov. Dôležitejšie ako poslúchať ľudí, je poslúchať Boha.
2.1 Kresťan
Ježiš nazýval svojich nasledovníkov učeníkmi. Učeník je ten kto má Majstra, ktorého napodobňuje, podriaďuje sa mu a učí sa od neho žiť. Každý kresťan napodobňuje Krista, podriaďuje sa Jeho Slovu a učí sa od Neho! Niektorí ľudia sú od narodenia vedení k Bohu, aby v Neho verili, ale každý jeden človek sa musí v istom bode svojho života rozhodnúť či odovzdá svoj život Bohu alebo nie. Či sa rozhodne, aby bol v jeho/jej živote Pánom Ježiš alebo hriech. On sám povedal: „Keď vy zostanete v mojom slove, v pravde ste mojimi učeníkmi.“ (J 8,32). Praví učeníci zachovávajú Jeho slová, nie vymyslené náboženské zvyky, ale Jeho slová.
2.2 Postoj k vojenskej službe v Novej zmluve
Ján Krstiteľ nehovoril vojakom, ktorí prišli činiť pokánie, aby sa vzdali svojej vojenskej služby, no vyzýval ich nezdierať nikoho svojou mocou, to znamená nezneužívať ju, nebyť agresorom, ale vystačiac si na svojom plate (Lk 3,14). Ježiš, keď uzdravil stotníkovho sluhu, nežiadal od neho, aby sa vzdal svojej pozície. Nakoniec ho dokonca vyzdvihol, že takejto viery nenašiel v celom Izraeli (Mt 8,10). Peter, keď prišiel do Kornéliovho domu, ktorý bol takisto stotník, tak od neho nepožadoval aby sa vzdal svojho vojenského postavenia (Sk 10). Kišš (teológ) napísal: „Kresťanstvo malo od svojho počiatku pozitívny vzťah k zamestnaniu vojaka, ktorý nosí meč, aby bránil svoju vlasť a udržiaval poriadok v spoločnosti. Treba si uvedomiť, že nikde v Písme nie je vojenská služba odsúdená.“[5] V 13. kapitole listu Rimanom je zase ten kto nosí meč považovaný za Božieho služobníka, ktorého Boh posiela aby trestal tých, ktorí konajú zlo. Tým je schválená vojenská alebo policajná služba, ktorej účelom nie je agresivita, alebo násilie, ale práve prinášať pokoj a chrániť. Tak isto trestať zlo, a tým chrániť. Dokonca aj keď Peter nosil pri sebe meč, Ježiš mu v tom nezabránil, ani ho nepokarhal za to, až keď ho použil. Je diskutabilné či Ježiš pri poslednej večeri myslel fyzický meč alebo duchovný (Lk 22,38).
…lebo je služobníkom Božím tebe na dobré. Ale ak robíš to, čo je zlé, boj sa! Lebo nie nadarmo nosí meč, lebo je služobníkom Božím, pomstiteľom, na hnev tomu, kto pácha zlé. (Nová zmluva; Rim 13,4)
3 Náš Boj nie je proti telu ale proti duchovným mocnostiam
Lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach. Preto vezmite na seba celú zbraň Božiu, aby ste mohli odolať v ten zlý deň a vykonajúc všetko stáť. (Ef 6,12-13)
Duchovne existujú iba dve kráľovstvá, ktoré sú od seba zásadne rozdielne v morálnych hodnotách, princípoch a podstatách. Vojna nebude vo večnosti s Bohom, ani nebola Bohom stvorená. Je to skôr výsledok katastrofického zneužitia slobodnej vôle človeka, ktorá sa podriadila Satanovi a jeho anjelom.[6] Preto my ako kresťania musíme prvoradé pochopiť proti čomu a komu vlastne bojujeme. V prípade, ak je niekto proti nám, je si potrebné uvedomiť, že nebojujeme s telom, ani proti telu, ale bojujeme proti duchu, ktorý je za tými ľuďmi, ktorých Boh tak miluje. Sú dve hlavné polia, na ktorých treba duchovne bojovať tvárou v tvár. Preukazovať lásku tým, čo nás nenávidia, dobrorečiť tým, čo nás preklínajú a modliť sa za tých, čo nás prenasledujú a potupujú (Mt 5,44). Verím tomu, že toto nie je výzvou byť pasívny voči útokom, ale premáhať zlo dobrým. Ak tieto veci budeme činiť, nebudeme stupňovať zlo vo svete, ale budeme zlo premáhať dobrým, a práve to je kľúčom k zmene! Ľudské svedomie ťažko znáša odplácať sa zlým za dobré a písmo nás vyzýva, že pomstu treba prenechať Bohu (R 12,19-21). Dokonca už v Starom zákone, keď Sírovia napadali Izrael, Elizeus nadprirodzene zajal celé vojsko a predniesol ho pred kráľa. Pripravili im hostinu a pustili ich domov ku svojmu pánovi. Od tohto okamihu prestali útočiť na Izrael (2K 6,8-23). Preto prestali, lebo ich svedomie im bránilo, aby sa za dobré odplatili zlým. Boh nenechal Elizea bojovať proti svetskej moci, ale mocou Neba. Príchodom nebeskej armády, ktorá ranila slepotou sýrsku armádu.
Ďalšími zbraňami sú modlitba, pôst, autorita v mene Ježiš, s ktorými môžeme zviazať silného muža, a tak vylúpiť jeho dom (Mk 3:27, Mt 12:28). To je prvá vec, čo by sme mali robiť – vybojovať duchovný boj. Ale do náhleho a veľkého zväzovania duchovných mocností by som sa bez vedenia Ducha Božieho určite nepúšťal.
Ignatios v liste Polykarpovi: „Keďže cirkev v Antiochii došla pokoja […] na základe vašej modlitby […]“[7] (IgnPol 7,1 ). Pokoj bol vybojovaný na modlitbách a aj to je jednou z duchovných zbraní.
3.1 Boh ochraňuje, On vytrhuje z moci nepriateľov
Žalmy sú plné toho ako Boh nadprirodzene ochraňuje a vytrhuje z moci nepriateľa. Najdôležitejšie je veriť v Božiu ochranu a pomoc, že On nás vytrhne (ochráni) z rúk tých, ktorí by nám chceli ublížiť. Naša viera aktivuje Božiu ochranu. Ježiš v Getsemanskej záhrade povedal: „Alebo či myslíš, že nemôžem teraz poprosiť svojho Otca a pristavil by mi viacej než dvanásť legionov anjelov?“(Mt 26,53). Ježiš mal k dispozícii anjelov, ktorí by ho ochránili pred svetskou vojenskou mocou, ktorá ho prišla zajať, keby o to požiadal Otca. Jeho riešením nebolo aby Peter bojoval svojim mečom: „lebo všetci, ktorí berú meč, zahynú mečom.“ Tým zhrnul aké dôsledky bude mať branie meča do ruky. Smrť toho, kto ho používa. Ak by Boh nadprirodzene nezasiahol, tak by to aj Petra stálo život. Ježiš, ktorý je naším vzorom by boj prenechal Bohu a nepúšťal by sa do neho sám, pretože Ježiš neprišiel bojovať s ľuďmi, ani ich odsúdiť, ale spasiť. Ešte je čas milosti, príde aj čas súdu kedy bude súdiť a trestať národy, ale teraz je stále čas milosti. Ježiša chceli veľakrát zabiť alebo zatknúť, Boh ho z toho stále nadprirodzene vytrhol, až na výnimku zajatia v Getsemane. Keď bol vo svojej otčine, pokúšali sa ho zhodiť z vrchu, ale je napísane, že prešiel stredom pomedzi nich a vzdialil sa (Lk 4,30). Boh ho vytrhol z ich ruky. Boh si takisto použil chválu a uctievanie malých deti, aby zabránil tomu, keď bol Ježiš v chráme, aby ho neukameňovali. „Ak oni budú mlčať kamene budú volať […]“ (Lk 19,40). Niekoľkokrát, keď chceli zajať Ježiša nemohli, pretože jeho reč bola mocná (Jn 7, 45-46). Boh si na Jeho ochranu použil moc Ducha Svätého, ktorá bola v ňom. Zo spisov Apoštolských otcov jasne vidíme, že cirkev v tom čase ešte nemala sklon k bojom. Tak ako možno v tom období to robili židia, napríklad v Koráchovej vzbure proti Rímu. Kresťania sa nespoliehali na zbrane, ani neverili, že spoločnosť má moc ochrániť samú seba, dôverovali výhradne jedine v moc Božiu a Jeho ochranu.[8] Preto som pokladal za dôležité tento pohľad rozobrať, lebo je potrebné mu skôr porozumieť, ako fyzickej vojne. Asi tak, ako odstrániť koreň a nielen ovocie.
3.2 Trpezlivosť a viera Svätých
Ak vedie niekto do zajatia, pôjde do zajatia; ak zabije niekto mečom, musí byť zabitý mečom. Tu je trpezlivosť a viera svätých. (Zj 13,10)
Písmo na viacerých miestach hovorí, že kto zabíja mečom musí zomrieť mečom (Mt 26,52). Alebo kto preleje krv človeka, toho krv tiež musí byť preliata (Gn 9,6). Sme varovaní, aby sme boli trpezliví. Svätí sú tí, ktorí sú oddelení pre Boha, neprotivia sa zlému a taktiež svoju obranu, ako i pomstu, dávajú do Božích rúk. Neodplácajú zabíjaním, lebo nechcú, aby sa im to vrátilo. Z tohto dôvodu je môj osobný pohľad na pacifizmus správny. Napriek tomu existujú situácie, kde by som mál úplne čiste svedomie použiť silu na obranu obranu.
4 Vražda a zabitie
Kišš rozdeľuje medzi zabitím a vraždou. Podľa neho piate prikázanie sa nevzťahuje na zabitie vo vojne alebo v sebaobrane, ale na vraždu, násilné neoprávnené zabitie. [9] Podobný príklad máme v Biblii, keď Joáb zavraždil dvoch generálov v čase vojnového pokoja (1Kr 2,5; 2Sam 3,27). Joáb v bojoch zabíjal, ale kliatba na neho a jeho rod prišla až keď zabil týchto mužov v čase pokoja. Teda bol zjavný rozdiel o akú situáciu išlo, či o vojnový konflikt, alebo čas pokoja. Mojžišov zákon takisto rozlišuje či ide o zabitie úmyselné alebo neúmyselné (2M 21,12-27, 4M 35, 16-34).
Mne ako kresťanovi sa predstava zabiť niekoho v boji zdá extrémne „proti srsti“. Osobne som pacifista, hoci niektorí by ma nazvali preduchovneným, ale verím tomu, že musí existovať aj iný spôsob, ako toho druhého pripraviť o život. Napríklad, počul som svedectvo z prvej svetovej vojny jedného vojaka, že keď mal možnosť zabiť nepriateľa, tak to nevyužil, ale ho len poranil a tým vyradil z boja. Môjho dobrého kamoša dedo za celú svetovú vojnu ani raz nevystrelil (kresťan). Teraz dokonca v kinách ide film „Believe“ o mužovi, čo odmietal zobrať zbraň do ruky a získa medailu cti (chystám sa ísť na to do kina).
Použiť násilie je posledná z možností, a to len ako formu obrany seba a blížnych. Apoštolskí otcovia poukazujú na problematiku militarizmu, nie je možnosť to riešiť iba formálnym odzbrojením, ale úplnou premenou mysle človeka a dôsledným uvedomením si, že a) vojna nemusí byť, b) vojny nič nevyriešia a c) treba zmeniť názor, že sa na zbrane môžeme spoliehať. [10]
Barnabáš (19-20) predstavuje cestu svetla a cestu smrti. Poukazuje na vraždy, s ktorými militaristické zmýšľanie počíta ako s bežnými. Práve toto treba odstrániť z mysle kresťanov, aby vražda (zabíjanie) prestala byť niečím samozrejmým a dostala zreteľné označenie, ako niečo nepredstaviteľné. Boh sám zničí zlých (Barn 12,11).[11] Barnabáš bol takisto pacifistom a nesúhlasil so zabíjaním vo vojne.
4.1 Nie každá vojna je rovnaká
Prvú vec ktorú si musíme uvedomiť, že sú rôzne druhy vojen a konfliktov. Niektoré sú úplne zbytočné, vyvolané ľudskou zlobou, iné sú zas nutné, za účelom obrany blížnych. Agresor – Diabol, je ten, ktorý štve národy proti národom (ZJ 20,8). Ako som sa v predošlej časti zmieňoval, nie len Asýrčania a Babylončania vyvolávali vojnu so zámerom získať slávu alebo moc. Na takýto druh vojny sa pozerám ako na démonický.[12] Tento druh vojny nikdy nesmie byť kresťanským produktom a už vôbec sa nesmie niesť v mene Boha. Agresor je útočník, ktorý ide za účelom zotročiť, okradnúť, zničiť, ovládnuť, nerobí to v sebaobrane, ale pohnutý zlými žiadosťami a duchovnými mocnosťami. Každý kresťan, ktorý sa ocitne vo vojne, si musí klásť otázku o čo sa tu jedná, o čo sa tu bojuje? Pokiaľ spozná, že jeho krajina je agresorom, mal by takúto vojnu odmietnuť.[13] Druhým príkladom je vojna v sebaobrane, kedy je štát napadnutý agresorom. Kišš hovorí, že v takomto prípade to nie je len prirodzená samozrejmosť, ale kladenie svojej duše za blížneho. Povinnosťou, ktorou napĺňame slová, že budeme milovať svojho blížneho viac ako samých seba. Lebo obraňujeme svojich blížnych.[14] Nie sme vyvolávačmi, ale obeťami vojny. Toto je pokladané za spravodlivú vojnu, ktorej účelom je ochrana nevinných alebo slabých, ktorým by inak bolo ublížené zo strany prevrátených sŕdc. Je rozdiel pokiaľ sa jedná o naše vlastné bezpečie a takisto bezpečie blížnych. Je správne použiť svetskú moc, pokiaľ nám je dostupná, aby sme ňou ochránili nevinných od toho, aby na nich niekto spôsobil násilie.
Ak by sme videli ako je niekto slabší na ulici napadnutý bezdôvodne, bolo by správne sa len tak prizerať a nezasiahnuť, pokiaľ to máme v moci?! Na základe Rimanom (Nová zmluva) 13. kapitoly určite nie. Takisto by sme mali pozerať aj keď sa jedná o vojenské napadnutie, podobný princíp (Kuvajt napadnutý Irakom 1990). Boh si vie použiť na obranu sekulárnu moc armády. Keď Pavla chcel zabiť jeho vlastný židovský národ, tak Boh si na jeho ochranu použil rímske jednotky. Boh si používa aj sekulárnu moc na to, aby trestal zlých a dopomáhal k dobru. Teda bolo by zlé, ak by v takej pozícii stál kresťan? Alebo kresťanský národ. Verím tomu, že nielen je podstatné aby bol ochrancom slabších a blížnych, ale aby nebol agresorom, ktorý túži po moci alebo po zisku. Milovať svojich nepriateľov neznamená nebrániť sa, keď na nás útočia. Ale to keď potrebujú pomoc, sú ranení, hladní, tak ich nakŕmiť a pomôcť im. Aj vo fyzickej obrane je možné milovať svojho nepriateľa. (Príklad, som kresťan a miluje moslimov, ale ak by nejaký z nich chcel spáchať teroristický útok, pokladal by som to za svoju povinnosť ho zneškodniť, aby nezomreli nevinní ľudia. Ďalší príklad druhe svetová vojna keď Nacisti drancovali Európu a masívne vyvražďovali židov a iné etnické skupiny. Niekedy v tak čas sa postaviť na obranu, dá opísať ako „Klásť svoju dušu za blížnych“. )
4.2 Spravodlivá vojna
Takže Boh dal právo štátnej moci (napr. polícii), aby trestala tých, ktorí konajú zle. Toto právo by sa mohlo vztiahnuť aj na medzinárodnú úroveň. Podobný názor mal aj Luther.[15] Cirkevní otcovia ako Tertullian a Origanes považovali vojenskú službu za nezlučiteľnú s kresťanstvom. Zlom nastal za Konštantína v roku 312, kedy došlo k spolupráci medzi cirkvou a vojskom. Učenie o spravodlivej vojne v teológii má tieto znaky:
1) Posledný krok – ak sa konfliktu nedalo zabrániť vyjednávaním.
2) Formálne vyhlásenie – nie tajné napadnutie bez verejnej deklarácie.
3) Spravodlivá príčina – ak je zlo z ohrozenia národných, ekonomických a kultúrnych hodnôt väčšie ako zlo z vojny.
4) Správny úmysel – ak nejde o zničenie nepriateľa, ale zjednanie práva.
5) Primerané prostriedky – násilie obrancu je menšie ako škody agresora.
6) Ochrana civilistov – ak boj je proti vojakom a nie proti obyvateľstvu.
7) Rozumné očakávania – ak sa dosiahne cieľ, o ktorý sa bojuje.[16]
Učenie o spravodlivej vojne má určite svoje miesto, aby bránilo nekontrolovanému násiliu a krviprelievaniu. Nechcem zachádzať do inej témy, ale cirkev by mala byť odlúčená od štátu. V tom prípade by sa nedalo hovoriť o vojne vedenej kresťanmi, ale bola by to čisto národná vec. Kresťania by sa ale samozrejme mali postaviť proti ABC (atómové, biologické, chemické) zbraniam a ich výrobe. Lebo ich účinok je veľmi ničivý a má dlhodobé trvanie na území, kde sa použijú a na civilnom obyvateľstve.
4.3 Bohu patrí pomsta
Spravodlivá vojna by nemala byť pomstou za minulosť. Hoci spravodlivosť znamená dať každému to, čo mu patrí. Bohu patrí pomsta, On nech sa pomstí a dá každému to, čo mu patrí. Našou povinnosťou je odpustiť, tak ako Ježiš odpustil nám. Zmyslom spravodlivej vojny by mala byť obrana, alebo vyslobodenie toho, čo bolo zajaté, tak ako Abrahám oslobodil Lóta. V takom prípade sa jedná o legálne použitie svetskej moci. To ako nameriame iným, tak bude namerané aj nám, preto musíme byť opatrní ako meriame.
Záver
Ako veriaci ľudia sme občanmi ako v Božom kráľovstve, tak aj občanmi určitej krajiny a štátu. Tak sa nemusíme nachádzať len v boji medzi duchovnými kráľovstvami, ale aj v boji politicko-vojenskom. Naša prvá identita je, že máme žiť namiesto Krista, nie kráľa Dávida alebo apoštola Petra. Tak akoby on reagoval na danú situáciu. Toto si musí každý kresťan vyriešiť sám vo svojom svedomí pred Bohom. Ale faktom je to, že vojenskú službu v Biblii nikde nenájdeme odsúdenú, dokonca ani v prípade, keď Ježiš nezabránil Petrovi nosiť meč alebo obráteným vojakom neprikázal vzdať sa svojej pozície. Dokonca v Novej zmluve sú nazvaní služobníkmi Božími, ktorí majú byť pomstiteľmi Božími pre tých, ktorí konajú zle. Pokiaľ nie sú agresormi, ale kladú svoje duše za svojich blížnych, aby ich ochránili, je to správne. Osobne verím tomu, že náš boj má byť v prvom rade duchovný a naším štítom má byť viera v Božiu ochranu, a Jeho moc, nie ľudskú (Ž 118,8). Máme vedieť bojovať proti veciam, ktoré sú na pozadí ľudského konania – to je náš skutočný boj. Fyzický útok, za účelom ochrániť alebo vyslobodiť, má byť naše posledné riešenie.
Martin
(Zo seminárnej práce z etiky „Kresťanská teória spravodlivej vojny“)
Odkazy
[1] LALLEMAN, Hetty., The conduct of war: lessons from Deuteronomy, [cit. 2014-03-17]. Dostupné na Internete: http://www.jubilee-centre.org/document.php?id=128
[2] LALLEMAN, H., The conduct of war: lessons from Deuteronomy 20
[3] GORDON, R.P. Válka. In: DUGLAS, J.D. (ed.) Nový biblický slovník. Praha: Návrat domu, 2009, s. 1080. ISBN 8978-80-7255-193-4.
[4] GÁBRIŠ, K. Problém militarizmu v dobe vzniku spisov Apoštolských otcov. In: GÁBRIŠ, K. Čo hovorí biblia o autoritách štátu. Univerzita Mateja Bela a Univerzita J.A. Komenského, Banská Bystrica: TRIAN, 1998, s.98. ISBN – 80-967730-7-0.
[5] KIŠS, I. Poslanie štátu a kresťana pri obrane vlasti. In: GÁBRIŠ, K. Čo hovorí biblia o autoritách štátu, 1998, s. 87.
[6] GREGORY, A. B. God at war. Chicago: Inter Varsity Press, s. 287. ISBN 0-8308-1885-5.
[7] GÁBRIŠ, K. Problém militarizmu v dobe vzniku spisov Apoštolských otcov. In: Čo hovorí biblia o autoritách štátu, s. 94.
[8] GÁBRIŠ, K., Problém militarizmu v dobe vzniku spisov Apoštolských otcov. In: Čo hovorí biblia o autoritách štátu, s. 94 / Tamtiež, s. 94.
[9] KIŠS, I. Poslanie štátu a kresťana pri obrane vlasti. In: Čo hovorí biblia o autoritách štátu, 1998, s. 88.
[10] GÁBRIŠ, K., Problém militarizmu v dobe vzniku spisov Apoštolských otcov. In: Čo hovorí biblia o autoritách štátu, s. 98
[11] Tamtiež, s. 98.
[12] KIŠS, I. Poslanie štátu a kresťana pri obrane vlasti. In: Čo hovorí biblia o autoritách štátu, 1998, s. 89
[13] Tamtiež, s. 91.
[14] Tamtiež, s. 90-92.
[15] FAZEKAŠ, Ľ. Ako žiť – Úvod do kresťanskej aplikovanej etiky. Univerzita Mateja Bela. Banská Bystrica: TRIAN, 2000: ISBN: 80-88945-20-8 s.159
[16] FAZEKAŠ, Ľ. Ako žiť – Úvod do kresťanskej aplikovanej etiky. s.159
Použitá literatúra
Svätá Biblia, prel. ROHÁČEK, B. Bystrica: Slovenská biblická spoločnosť, 2007. ISBN: 978-80-85486-47-7
GÁBRIŠ, K. Problém militarizmu v dobe vzniku spisov Apoštolských otcov. GÁBRIŠ, K. Čo hovorí biblia o autoritách štátu. Univerzita Mateja Bela a Univerzita J.A. Komenského, Banská Bystrica: TRIAN, 1998, s. 80-94. ISBN – 80-967730-7-0.
GORDON, R.P. Válka. In: DUGLAS, J.D. (ed.) Nový biblický slovník. Praha: Návrat domu, 2009, 1080 s. ISBN 8978-80-7255-193-4.
GREGORY, A.B. God at war. The Bible & spiritual conflict. Chicago: Inter Varsity Press, 2010, 287 s. ISBN 0-8308-1885-5.
KIŠS, I. Poslanie štátu a kresťana pri obrane vlasti. GÁBRIŠ, K. Čo hovorí biblia o autoritách štátu. Univerzita Mateja Bela a Univerzita J.A. Komenského, Banská Bystrica: TRIAN, 1998, ISBN – 80-967730-7-0.
FAZEKAŠ, Ľ. Ako žiť – Úvod do kresťanskej aplikovanej etiky. Univerzita Mateja Bela. Banská Bystrica: TRIAN, 2000: ISBN: 80-88945-20-8
LALLEMAN, H. The conduct of war: lessons from Deuteronomy.
http://www.jubilee-centre.org/document.php?id=128 (17.3.2014)
FUN – AKO NEBYŤ ZVEDENÝ 1 a 2 JE NIŽŠIE
https://www.youtube.com/watch?v=N6B96Bk2hN8
Doplňujúci verš k téme :
Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko a zub za zub. Ale ja vám hovorím, aby ste sa neprotivili zlému; ale tomu, kto ťa uderí po tvojom pravom líci, nastav i to druhé…
(Mat 5,38-39)
Tieto Ježišove slová sú často používajú na odvolávaním sa na pacifizmus(nepoužívanie zbraní). Verím tomu že toto cieľ byť dokonalý ako je dokonaný náš nebeský Otec o tom je celá piata kapitola Matúša. Táto kapitola je kľúčová k novému zákonu a k zaťažovaniu Božej realite. Verím tomu že týmto nás Ježiš nevzýva byť „fackovacim panákom“ a nechať sa zneužívať. O pár veršov Ježiš hovorí „Nedávajte svätého psom, ani nehádžte svojich periel pred svine, aby ich snáď nezašliapali nohami a obrátiac sa neroztrhali vás.“
Kľúčový princíp Božieho kráľovstva je ZLO PREMÁHAŤ DOBRÝM. Sám som to zažil neraz, keď niekto bol ku mne zlý a ja k nemu dobrý, tak časom on už nedokázal byť ku mne zlý lebo ho trápilo svedomie. Nakoniec sa zmenil a tým som zažil tieto slova na vlastnej koží. Tak isto Ghandi, ktorí nebol kresťan vďaka tomu že svoje hnutie postavil týchto Ježišových slovách, nesilným odporom oslobodili Indiu z nadvlády Británie. Tak isto som zažil zvrátených ľudí ktorých by ste dobrom nezískali, len by to ešte proti vám obrátili a ešte aj vás podupali. V tom prípade by som sa riadil „nedávajte sväte psom, ani nehádžte periel sviniam“. Jediný spôsob ako spôsobiť že lúdia si budu vážiť veci je ten že ich nedostanú kedy chcú, ale vtedy keď ich si ich budu vážiť a budu vďačný za nich.
On nám dáva tak isto kľuč k tomu ako riešiť takéto problémy. Verím tomu že toto cieľ byť dokonalý ako je dokonaný náš nebeský Otec o tom je celá piata kapitola Matúša. Tak isto dôverovať božiemu súdu a milosti (Mt 5,45).
