Narodil som sa do tradičnej kresťanskej rodiny, bol som vychovaný ako radový katolík. Chodili sme každú nedeľu do kostola a modlil som sa, iba keď som išiel spať. Bibliu som vôbec nečítal. Takže poviem to asi takto, veril som v Boha, ale nebol som spasený. Veril som, pretože verila moja rodina. Od prvého do štvrtého ročníka na ZŠ som bol šikanovaný. Kamarátov som mal len vtedy, keď som mal to, čo chceli oni. Mal som však aj dobrých kamarátov, ale neuvedomoval som si to. V tom čase som sa nemohol o nikoho oprieť a neprešiel ani jeden deň, kedy by som neplakal. Dokonca som plakal aj na Vianoce, na svoje narodeniny, každý deň. Uvedomoval som si, že som nanič, že nie som pekný, ani múdry, ani silný, v živote som nič nedokázal, ani nič nedokážem. Neuvedomoval som si, že ma Boh nestvoril preto, lebo sa nudil, ale aby vo mne prebýval Duch Svätý a aby som mohol byť Jeho synom. Moji spolužiaci ma urážali, pretože som mal dlhé blond vlasy. Keď som prišiel domov, moji bratia ma volali blondínka. Oni to mysleli zo srandy, ale ja som to nevedel. Keď prídete po všetkých tých urážkach každý deň zo školy a aj doma vám niečo také povedia, myslíte si, že by ste to rozoznali? Ja som bol úplné nešťastný, asi raz do roka som chcel spáchať samovraždu, ale chvála Bohu za to, že mi to ani raz nedovolil.
V piatom ročníku som prestúpil na súkromné osemročné gymnázium. Začal som počúvať metalovú hudbu. Odrazu som bol strašne silný, dokázal som poraziť troch ľudí naraz. Najprv som si myslel, že je to bolo preto, lebo mám slabých spolužiakov, ale nebolo to tým. Bolo to v tej metalovej hudbe. Mali sme v triede spolužiaka, ktorý sa volal Ivan a bol šikanovaný. Zo začiatku som ho obraňoval, aby ho nikto nebil, lebo som vedel sám, aké to je. Metalová hudba mi dala silu, aby som nenávidel ostatných. Začal som nenávidieť svojich rodičov, bratov, proste všetkých. Niekto by povedal, že to bolo pubertou, ale puberta nezačína v desiatich až jedenástich rokoch. V šiestom ročníku som začal robiť niečo zlé a odporné, začal som šikanovať zasa ja. Veľmi to ľutujem a dúfam, že mi Boh dá možnosť ospravedlniť sa Ivanovi. Pomaly, ale isto som začal nadávať, klamať, proste hrešiť. Môj spôsob modlitby k Bohu bol asi takýto: prosím, ďakujem, odpusť. Žiadna chvála, nič. Moja modlitba znela: „Prosím ťa, daj, nech čím skôr zaspím (dosť často som nevedel zaspať a mal som nočné mory), odpusť mi moje hriechy a ďakujem ti za všetko, čo si pre mňa urobil.“ A išiel som spať.
V ôsmom ročníku mi môj brat Martin začal hovoriť o Kristovi. Začal ma aj s mojím spolužiakom Adamom pozývať do zhromaždenia, ale ja som sa stále nejako vyhovoril. Čo urobíš, keď ti niekto chce dať 5 eur? Prijmeš ich, ale keď nevieš, na čo sú peniaze, tak je to pre teba len prázdny papierik. Tak isto ani ja som netúžil po Bohu, lebo som Ho ešte nepoznal. Preto vám hovorím, skúste spoznávať Krista a On sa vám dá spoznať a uvidíte, že život s Ním je lepší než bez Neho. Dalo by sa povedať, že pomaly, s postrčením dopredu, som sa približoval ku Kristovi. Na konci ôsmeho ročníka jeden z mojich spolužiakov zahynul na motorke. Na jeho pamiatku som prestal počúvať metal a začal počúvať punk, lebo on bol pankáč.
V deviatom ročníku som zase prestúpil na ZŠ. Tým, že som prestal počúvať metal, stával som sa zase slabším. Hrozilo, že budem zasa šikanovaný. V duchovnom smere som si začínal všímať môjho brata, ako veľmi sa zmenil a chcel som byť ako on. Povedal mi, aby som začal čítať Bibliu. Ako som začal, tak som aj skončil. Doma som ju nečítal, iba v škole. To bola chyba, lebo som pred ľuďmi chcel ukázať, že hľadám Boha, ale v skutočnosti som Ho nechcel hľadať. Raz ku mne prišlo jedno dievča. Povedala mi, že by tiež chcela začať čítať Bibliu, ale najprv by rada vedela, o čom to je. V sekunde som onemel a hovoril som úplné hlúposti. Vtedy som Bibliu prestal čítať, až do doby, kedy som sa obrátil ku Kristovi.
Medzičasom som začal chodiť s partiou von. Pomaly som začínal fajčiť, túžil som po smilstve, dosť často som nadával, chcel som sa opíjať atď. V strede prázdnin som bol prvýkrát v Apoštolskej cirkvi. Keď som vošiel dnu a začali spievať, bol som v sekunde zachvátený Božou milosťou. Bolo to až tak mocné, že som sa skoro rozplakal. Vždy som pochyboval o existencii Boha, ale keď som tam bol a cítil Jeho prítomnosť, bolo nereálne povedať, že Boh neexistuje. Na konci mi niečo vo vnútri povedalo: „Modli sa celú noc“. Povedal som: „Áno, budem sa modliť.“ Keď som večer začal, celý čas som iba prosil. Daj mi toto, daj tamto. No odrazu z ničoho nič som začal Ježiša chváliť a vyvyšovať (to bola moja prvá chvála v živote). Bolo to až tak mocné, že som sa rozplakal a nevedel som prestať. Boli to veľké a múdre slová, cez ktoré sa ma Boh dotýkal. V tej dobe som nemal až takú veľkú slovnú zásobu, takže niekedy som sa zakoktával. Ale odrazu som sa začal tak modliť, že som ani nechápal, odkiaľ sa to vo mne berie. Keď som prestal, niečo vo mne mi začalo hovoriť: „Zobuď Martina“ (brata). Stále mi to hovoril, dokiaľ som to neurobil. Keď vstal, povedal som mu, čo sa stalo. Povedal mi, že to, čo som cítil, bol Boží dotyk a Božia láska. V tú noc som prijal Ježiša a krst Duchom Svätým. Vedel som, že to, čo som prežil, bolo reálne a nie nejaká halucinácia. Bolo to skutočnejšie, než materiálne veci, ako posteľ, na ktorej som sedel. Vedel som, že to, čo som prežil, nechcem zažívať len pár dní, ale celý môj život. Zistil som, že Boh ma miluje, a že na mňa nezabudol, myslí na mňa, stará a zaujíma sa o mňa. Zistil som, že On nie je mŕtvy Boh, ktorý si vyvolil nejakú skupinu ľudí a ja som pre Neho nezaujímavým. Tak, ako si použil obyčajných rybárov a učinil z nich veľkých apoštolov, tak isto si vyvolil každého z nás.
Dnes viem, že život s Kristom je lepší, než život v hriechu, pretože On nás stvoril ako chrám Ducha Svätého a nie ako chrám hriechu. Keď som hrešil, bolo to možno príjemné, ale Duchu Svätému sa to nevyrovnalo. Neľutujem, že som Ho prijal do života, lebo On sa stal mojou alfou aj omegou, začiatkom aj koncom. Nemusím sa ničoho báť, lebo celý môj život stojí na Ňom. To, čo Boh urobil pre mňa, dokáže urobiť pre každého. Ježiš ma oslobodil od všetkého hnevu, nešťastia, sklamania, hriechu, klamstiev. Postavil ma na pravdu Jeho Slova, dokázal mi lásku a milosť na kríži, keď trpel za môj hriech. Ukázal mi, že je jedno, aký veľký je môj problém, lebo On je väčší. Boh mi dal stovky svedectiev a som si istý, že mi dá všetko, čo mám zasľúbené v Jeho mene. Ako odpustenie hriechov, tak aj pravdu, cestu, život, dary Ducha Svätého, múdrosť, rozumnosť, uzdravenie duše, aj tela.
Dušan
Ďalší článok od Dušana : https://fireproduction.sk/boh-ta-vidi-inac/
