Volám sa Juraj Trnka a pochádzam z tradičnej katolíckej rodiny, kde som už odmalička počul o Bohu. Zaujímal som sa o to čo sa deje v kostole, čo mi o Bohu povedali rodičia, miloval som hodiny náboženstva a príbehy z Biblie, ktoré nám ocino doma čítaval.
Rodičia mi sprostredkovali aj prvý kontakt s modlitbou, keď si s nami každý večer kľakli k posteli a zo zloženými rukami sme sa modlili otčenáš alebo modlitbu ruženca, ku krížiku alebo obrázku Ježiša či Márie. Hoci sa mi to všetko spočiatku zdalo zdĺhavé a nudné, hneď ako som pochopil ten systém, prestal som sa pýtať prečo a jednoducho som ho začal žiť.
Tešil som sa z každej novej sviatosti, ktorú som mohol prijať. Tradícia cirkvi sa stala neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Nikdy som dobrovoľne nevynechal ani jednu svätú omšu, zapájal som sa do liturgie a dokonca som rozmýšľal, že sa stanem kňazom. Bol som obľúbený u všetkých babičiek v kostole a vyhýbal som sa zlým partiám v dedine.
A hoci to všetko vyzerá ako ideálny život veriaceho človeka, malo to jeden háčik. Moji rovesníci ma začali vnímať ako svätuškára a v mojom vnútri sa začali rodiť myšlienky zákonníctva. Myslel som si, že som dobrý človek a Boh ma má radšej kvôli mojim skutkom. Preto ma musel nechať spadnúť do ťažkého hriechu, aby som si uvedomil, že to tak nie je.
Detstvo spletí virtuálnej reality
Ako tretiak na ZŠ som na Vianoce dostal PC. Bol to starý čiernobiely notebook s operačným systémom MS DOS a pár jednoduchými PC hrami, ktoré si rýchlo získali moju pozornosť.
Hovoril som si, že hranie hier nie je zlé a Bohu to nebude vadiť, pretože ja predsa už robím toľko nábožných vecí v živote, čo máloktorý môj spolužiak. Rodičia mi spočiatku čas na PC limitovali, no časom kapitulovali a ja som pri ňom strávil každú voľnú chvíľu. Tak som stratil priateľov a obmedzil som svoje aktivity len na tie nevyhnutné ako spánok, jedlo, škola a kostol, aby mi ostalo viac času na PC.
Po čase som však zistil, že niektoré hry ma už omrzeli a potreboval som novšie a s tým aj novšie počítače. Rodičia nám začali kupovať hry. Od uja som dostal na tú dobu dosť špičkový notebook a neskôr aj internet, kde sa mi otvoril nový svet online hier. Tam som našiel nových virtuálnych priateľov a inšpirovaný článkom z hodiny angličtiny, som sa rozhodol stať game testerom. Po tom, čo ma obohrané hry už trocha omrzeli som začal počúvať hudbu, pozerať filmy a seriály, no nič s tohto všetkého tú prázdnotu a nudu v mojom živote nedokázalo úplne a natrvalo naplniť.
Po čase som sa zase cítil prázdny a preto som navštívil svet pornografie. Ako introvert som nemal kontakt z dievčatami a porno bolo to, čo ma dokázalo uspokojiť viac než ktorákoľvek hra na svete. Problém však nastal aj tu a po čase už ma neuspokojovalo ani klasické porno a potreboval som si pozerať stále niečo tvrdšie a tvrdšie. Môj pohľad na dievčatá sa zmenil ako na objekt sexuálnej túžby tak, že som sa nedokázal normálne pozrieť na ženu.
Popri tom všetkom som však svoju katolícku vieru nikdy nezaprel a stále som sedával v prvej lavici kostola a snažil sa vyzerať zbožne pred Bohom a ľuďmi. Na spovedi som každý mesiac všetky tieto svoje hriechy vyznával a cítil sa tak aspoň na chvíľu lepšie, kým som sa k PC nevrátil zas.
Krok za krokom dole na mojej ceste
Časom som sa naučil životu pokrytca, ktorý ma viedol k depresií a všetko sa to ešte zhoršilo keď som si mal vybrať strednú školu. Nemal som žiadnu víziu do života a jediné čo som vedel robiť bolo hrať hry. No ani tu som nemal jasnú predstavu, ako by som sa tým uživil.
Keď už som bol na tom fakt zle, hľadal som odpovede vo svojej viere. Namiesto toho, aby som sa ako vždy len pomodlil ruženec alebo nejakú modlitbu pokánia, ako som bol naučený zo spovedí, som jednoducho zavolal na Boha svojimi slovami: ,,Bože, ak ma vyslobodíš od závislosti na hrách, urobím čo chceš a pôjdem kvôli tomu aj na katolícke gymnázium.‘‘ Boh sa však neozval, no ja som na to gymnázium išiel, lebo som nevedel kam na školu.
Môj život sa vôbec nezmenil. Len som všetky problémy presunul o 4 roky neskôr a znova som si sadol za počítač. Tentokrát s mojimi novými spolužiakmi, s ktorými sme začali počúvať metal.
Zo školy sme chodili na chaty, kde sme mali duchovné obnovy. Tam som začal piť preto, aby som zapadol do kolektívu a vyzeral ako frajer, ktorý toho veľa znesie a vyslúžil som si prezývku čierna diera.
Obrátenie mladšieho brata a moja závisť
Môj život bol na tom ešte horšie ako keď som bol na ZŠ, no napriek tomu všetkému Boh sa o môj život aj tak zaujímal. Poslal mi do cesty môjho brata, ktorý bol rovnaký, ak nie ešte horší gambler ako som bol ja. Počas jednej hry na PC sa mu pod ruku dostal papierik s odkazom barkoci.de, kde si pustil jednu kázeň a Boh ho cez ňu usvedčil a viedol k pokániu priamo pri hraní jednej bojovej hry. Za chvíľu sa so mnou prestal naťahovať o počítač a išiel za niečím cennejším čo v živote našiel. Bol som šokovaný, lebo vždy som to bol ja, kto ho musel ťahať do kostola. A ani teraz tam nechodil o nič viacej ako ja, ale jeho život sa zázračne zmenil.
Aj ja som chcel to čo mal on a preto, keď nás oboch ocino zavolal na jeden kurz z názvom Alfa, nechal som počítač tak a šiel som. Tam som aj ja rovnako zažil ako aj mňa Boh usvedčil z hriechu a priviedol na Jeho cestu pokánia. Dovtedy som chodil na spoveď každý mesiac a vždy som tam v plači ľutoval svoje hriechy, ale ostával som rovnaký a preto som sa zase vracal k hrám.
No tu som zažil ako keby mi niekto prebodol srdce a ja som zrazu uvidel, že tie moje neresti sú ako rakovina, ktorá mi rozožiera telo a uráža môjho nebeského Otca. Pochopil som, že Boh mi nielenže opúšťa, ale ponúka mi Jeho moc, aby som bol z toho hriechu vyslobodený. Ja som tomu uveril a za krátky čas som začal vidieť prvé výsledky.
Ovocie skutočného obrátenia
Stratil som chuť po hrách, filmoch, hudbe, seriáloch a všetkých tých veciach, čo ma predtým zotročovali. Boh obnovil môj zrak a dal mi nový pohľad na dievčatá a ja už som viac nemusel otročiť svojej sexualite.
Dal mi taktiež víziu do života a previedol ma ťažkými skúškami na vysokej škole tak, že som sa z niekoho, kto mal odtiaľ vyletieť, stal doktorandom. To ma naplnilo obrovskou vďačnosťou a láskou k Bohu, s ktorou som sa chcel podeliť s ľuďmi naokolo.
No keď som prišiel v nedeľu do kostola, nikoho, kto by zdieľal moje nadšenie, som tam nenašiel. Všetci len robili to isté ako vždy a nemohol som tam nikoho vyrušovať s mojim novým svedectvom.
Spoločenstvo, nedeľa a Nový život – „spolu“
Tak som sa vybral do mesta, kde som si našiel charizmatické spoločenstvo a tam som začal žiť svoju vieru. Tam som sa dostal do kontaktu s Božím slovom a mocou jeho Ducha Svätého. Spoznal som tam ľudí, ktorý prežili to isté čo ja a spolu sme mohli tvoriť jednu veľkú rodinu. Popri spoločenstve v stredy a piatky, som stále poslušne chodil do kostola v nedeľu a pondelky a plnil všetky cirkevné prikázania, pretože som veril, že to nové čo prišlo do môjho života, sa nejako dá skĺbiť s tou staršou tradíciou, čo som žil doteraz.
Kríza v spoločenstve
Hoci sme boli najväčšie katolícke spoločenstvo v Žiline, aj tam som sa časom začal cítiť ako v kostole. Vzťahy začali chladnúť, ľudia sa jeden druhému odcudzili a to krásne čo tam bolo na začiatku vychladlo. Naše spoločenstvo sa zmietalo v kríze a smrteľných kŕčoch.
Naše spoločenstvo sa rozštiepilo na dve maličké frakcie, ktoré spolu nedokázali vystáť a väčšina ľudí odišla spolu so mnou. Cítil som, že je to aj moja vina a tak som sa vrátil do svojej farnosti, kde som vždy pravidelne chodil na sväté omše.
Späť k tradícii
Modlil som sa k Bohu, aby mi otvoril dvere do služby tam, hoci náš farár si nikoho nepustil k srdcu a všetko si najradšej urobil sám. Boh ma však vyslyšal a ja som dostal pozvanie k službe miništranta a možnosť viesť birmovancov.
Bol som z toho nadšený a znova som sa cítil ako vo svojom živle. Mohol som sa plne sústrediť na liturgiu, modlitby, ružence, sviatky, boj za duše v očistci a všetko to podstatné, čomu sa v spoločenstve nevenovalo až toľko času a ešte som mohol tomu učiť aj birmovancov. Čím hlbšie som sa ponáral do liturgie, tím viac ma to napĺňalo. Babičky v kostole ma opäť pochvaľovali aký som zbožný chlapec a ja som sa cítil ako malý, keď som začal spoznávať katolícku vieru.
Len do starých koľají
No nevydržalo mi to dlho a história sa začala opakovať po tom, ako som si uvedomil, že ľudia okolo mňa sa v kostole vôbec nemenia a ostávajú taký istý. Najhoršie však bolo to, že ja som sa začal prispôsobovať im.
Moja viera začala chladnúť a žil som ako múmia, ktorá len nemo rituálne opakuje naučené slová modlitieb a snaží sa vyzerať dobre pred ľuďmi a nepokaziť nejaký obrad počas liturgie. Cítil som sa ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal, ako pekné pozlátko, ktoré chce tých ľudí presvedčiť k viere svojím zbožným výzorom.
To však nešlo. Bol som opäť sklamaný a cítil som, že mi vo viere stále niečo chýba a tak som sa znovu vrátil k hlbokej osobnej modlitbe ako vtedy na konci ZŠ. Volal som na Boha, aby ma z tohto života vyslobodil a znovu som mu mohol slúžiť ako predtým v spoločenstve. S tým rozdielom, že som mu nekládol podmienky ako zakaždým. Nevnucoval som mu svoj pohľad na to ako má cirkev a môj duchovný život vyzerať a kde ma chce mať. Len som mu ponúkol kormidlo svojho života a povedal ukáž mi cestu kadiaľ mám ísť.
Stopár vedený Duchom Svätým
Boh pri tejto modlitbe nenechal na seba dlho čakať. Hneď nato mi zase poslal mladšieho brata, ktorý mi hovoril svedectvo ako cestou do školy stretol človeka, ktorý bol Duchom Svätým vedený k tomu, aby šiel daný deň stopovať a popri tom mu rozprával svedectvo za svedectvom zo svojho života, ako ho Boh viedol k ľudom, ktorým Boh cez neho menil životy.
Keď sa brat chystal na odchod, zastalo pri nich auto a tento neznámy cudzinec zmizol ako anjel, ktorého si tam Boh len kvôli tomu stretnutiu poslal.
Skutočný život
Asi o týždeň na to som videl jeden film o kresťanoch s podobnými skúsenosťami a zaujalo ma tam svedectvo jedného človeka, ktorý hovoril o tom ako dlhé roky Bohu slúžil v cirkvi a nevidel ani jednu zachránenú osobu, ktorá by zmenila svoj život a teraz keď ho vedie Duch svätý je to pre neho bežná rutina.
Môj duch spolu z Božím duchom volal: „Amen! To je presne to čo chcem.“ … Ale malo to jeden háčik. Tí ľudia sa vzdali organizovaného náboženstva, štruktúr, hierarchie, vyznaní a liturgie, na ktorej som bol ja stále závislý. Na jednej strane som po tom túžil a na druhej strane som to chcel zavrhnúť. No vedel som, že potrebujem zmenu a tak som túto cestu učeníctva začal skúmať.
Bojoval som s tým, až kým som si neuvedomil, že sa potrebujem konečne vydať Bohu. Povedal som mu, že to prímam a odovzdávam mu kormidlo ak je to to, čo odo mňa chce. Chvíľu na to sa mi otvorili oči pri štúdiu písma, spadol z nich závoj ľudskej tradície a ja som všetky tie vzácne Bože pravdy videl v pravde tak, ako sú tam v jednoduchosti napísané. Nie tak ako ma učili doma či v kostole.
Znovuzrodenie z vody (krst)
Rozhodol som sa, že poslúchnem Boha nech to stojí čo to stojí a tak som sa 24.6.2017 znovuzrodil vo vode krstu a prijal od Boha silu a moc zmeniť môj život s fanúšika na nasledovníka Ježiša.
To čo potom nasledovalo bolo asi ročné obdobie duchovnej púšte, spojené s prenasledovaním hlavne od tých najbližších, ktorý nemohli pochopiť to, že by ma Boh mohol viesť k tomu, aby som prestal chodiť do kostola a venovať sa svojmu náboženskému životu.
Rovnako ako môj vzor Ježiš, som bol sám s Bohom a nechal som Jeho nech ma kŕmi slovom, ktoré mi odomykal ďalším a ďalším novým zjavením. Po tom ako ma Boh upevnil v jeho slove, keď som si už zvykol na život osamelého vlka, mi bez môjho pričinenia vybral jedno malé spoločenstvo, kde ma zasadil.
Nový život s Kristom
Tu som znova mohol zažiť pocit prijatia a rodiny, kde sa už nemusím na nič hrať. No najhlavnejšie je, že od tej doby ako som sa dal pokrstiť som videl znovuzrodené životy ľudí, ktorý sa taktiež rozhodli pochovať svoj starý život vo vodách krstu. Videl som, ako sa chorí uzdravovali, keď som na nich kládol ruky ja obyčajný chlapec z dediny. A videl som ľudí vyslobodených z moci hriechu a vplyvu démonov.
Tento život je plný dobrodružstva a stále niečoho nového. Hoci nie je ľahký a jednoduchý tak ako v kostole, kde sa stačí naučiť pár obohraných pesničiek a formuliek modlitieb, ktoré bolo treba dookola opakovať, by som nevymenil za nič na svete. A preto, že Ježiš je ten istý včera dnes i na veky, aj dnes o týchto veciach svedčím, lebo verím, že On má moc urobiť ešte väčšie veci práve aj v tvojom živote.
-Juraj Trnka
Pozretia: 103,071 , Dnes: 6
