Vysoká škola, prvý ročník. Keď som nastúpila na vysokú školu môj život sa dosť radikálne zmenil. Z relatívne slušného dievčatka /aj keď puberta a rebélia si vyžiadali svoju daň v chovaní k rodičom/, vysoká škola so sebou priniesla ešte vyšší level rebélie a neukáznenej slobody.
Spoznala som partiu vysokoškolákov, s ktorými som začala tráviť spoločné večery. Ja, ktorá som si myslela, že nikdy nebudem holdovať alkoholu (keďže som mala doma otca alkoholika) som do toho začala padať, každým dňom hlbšie a hlbšie. Najprv tak nenápadne, aby som zapadla a bola zaujímavá pre mužskú časť mojej partie (ktorú tvorila väčšia časť). Na začiatku sa mi to darilo. Mali ma radi a niektorí po mne aj túžili. A to som chcela, chcela som byť pre niekoho krásna, tak ako bola moja sestra (dvojička), keď sme vyrastali (bola nádherná – rodičia jej dali prezývku kráska, kamarátom sa páčila a ešte viac potom ako sa dozvedeli že už s niekým strávila noc). Postupne som si uvedomovala, že pitie alkoholu už nie je postačujúce, aby som bola zaujímavá. Muselo prísť niečo nové, čím by som ešte viac ohromila mojich známych. Nevedela som čo. Stráviť noc s mužom som chcela až po svadbe (a to aj napriek tomu, že som bola len „akási tradičná“ kresťanka, keďže som myslela, že status kresťan sa získa len tým, že niekde tušíš, že akýsi Boh je a máš požadované sviatosti).
Ale v ten čas (mojich myšlienok, čo ďalej a ako si udržať stredobod pozornosti u mužov) zrazu prišiel niekto. Niekto na kom mi záležalo. Mne blízka osoba so slovami, že nie som normálna, keď to chcem až po svadbe. Zranilo ma to. O pár dní prišla možnosť. Opila som sa a už bolo za tým. Bola som spokojná, že som to zvládla a je to za mnou.
Druhý ročník, vysoká škola. K alkoholu sa pridal aj sex. Zo začiatku mi nebolo príjemne, keď moje alkoholické večery začali využívať kamaráti, aby si užili. Ale potom sa to postupne otupovalo. Začala som si nahovárať, že ja využívam ich. Už neboli žiadne výčitky. Či som s tým konkrétnym chlapom chcela byť alebo nie, myslela som si, že nemám právo povedať mu nie. A tak som si radšej ešte uliala, aby som bola odvážnejšia a začala som si robiť čiarky mužov v „imaginárnom zápisníku“.
Po celý čas v tomto príbehu vystupovala ešte jedna ľudská osoba. Prvý človek, ktorý zmenil môj názor na kresťanov- keďže dovtedy bol dosť negatívny (ako mnohí ľudia teraz hovoria: „Boh áno, cirkev nie“ – to som prežívala aj ja- teraz to vidím už inak).
Bola to Janka. Malé žieňa s veľkým srdcom. Boli sme spolužiačky a bývali v prvom ročníku o jednu izbu ďalej. Prichádzala za mnou, keď potrebovala s niečím pomôcť do školy (keďže aj napriek tomu, že alkohol a trávenie voľného času boli prednejšie, so školou som nemala problém). Ja som jej stále sľubovala pomoc, ale alkohol a kamaráti boli pre mňa vzácnejší. Ale toto dievča nestrácalo nádej a stále mi odpúšťalo a venovalo mi pozornosť. Zaujímala sa o mňa, volala na rôzne akcie VBH (premietanie filmov, diskusie, prednášky). (pozn.: VBH /Vysokoškolské biblické hnutie/- zameriava sa na šírenie evanjelia na vysokých školách a univerzitách a združuje mladých ľudí veriacich aj neveriacich s cieľom hlbšieho skúmania a poznávania Biblie)
Ako čas plynul a ja som čim ďalej upadala do alkoholu, a k tomu sa pridávali aj chlapi, začala som strácať ľudí, ktorí sa prehlasovali za priateľov. Ľudí, kvôli ktorým som šla stále hlbšie a hlbšie (a aj s nimi som trávila noc), aby som bola pre nich IN. Tí ľudia my dokonca navrhli, že mi za peniaze niekoho vybavia, aspoň si zarobím. A ja som nad tým naozaj začala uvažovať, veď keby som sa opila, nebolo by to až také zlé. Veď to je to, čo si už o mne mnohí myslia. Ale niečo vo mne sa vzpieralo a hovorilo NIE. Tak som to neurobila.
Ale toto žieňa Janka bolo iná. Aj napriek môjmu častému výsmechu k jej osobnosti a k jej prehnanej viere (už viem, že nebola prehnaná ;)), stále bola tu. To jej však nestačilo a zoznámila ma s ďalšími ľuďmi. A tí ľudia boli členovia skupinky VBH (ona chodila tiež na túto skupinku). Imponovala mi ich láskavosť, dobrota a prijatie. Prišli chvíle, keď som v podnapitom stave vyhľadávala ich spoločnosť. Oni ma nevyhnali, ale prijali a rozprávali sa so mnou. Tí ľudia boli pre mňa ako z inej planéty, z iného sveta, mne zatiaľ nepoznaného. Dali mi lásku, ktorú som u žiadneho chlapa nenašla, ukazovali mi moju hodnotu, aj keď som ju už dávno v očiach mojich rodičov svojim životom stratila (lebo rodičia tušili, čo robím so svojim životom a telom, aj keď ocino pred tým zatváral oči a akceptoval to) a aj vo svojich očiach som ju stratila. A to najhlavnejšie rozprávali so mnou o Bohu. Bolo im jedno v akom som stave, oni neustávali (v rozhovoroch a ani v modlitbách) a robili to veľmi prirodzene a bez nátlaku.
Ale aj napriek tomu, že títo ľudia boli pre mňa prijateľnejšia alternatíva, svoj spôsob myslenia a správania som nedokázala zmeniť. Prijala som status, ktorý mi dala spoločnosť mojich starých priateľov. Status, na ktorý nie som hrdá a tak som robila to, čo som myslela, že viem -poddávala sa v podnapitom stave mužom.
V treťom ročníku na vysokej škole to tak pokračovalo ďalej. Pridali sa depresie, smútok, beznádej, nevôľa a nedostatok sily meniť to, za čo som si mohla sama. Pocit sebaklamu, že ja som tá, ktorá panuje nad okolnosťami v svojom živote, aj keď som vedela, že to tak už dlhodobo nie je. Preto som sa rozhodla, že po bakalárovi sa už nevrátim do Nitry (aj tak si mnoho ľudí myslelo, že som len dievča na jednu noc), ale prišla Ľudka (ďalšie dievča z VBH) s prosbou či od ďalšieho ročníka nechcem na VBH chodiť. V mojom živote sa zrazu objavila akási nádej, nádej že možno mi to pomôže utiecť z môjho terajšieho života. Súhlasila som a zmenila rozhodnutie neostať v Nitre.
Štvrtý ročník, VBH, moja prvá oficiálna skupinka. Skvelý kolektív ľudí, ktorý sa teší z mojej prítomnosti. Fajn, chcem k ním zapadnúť tak budem kresťanom, ako sú oni. Ale tu to nekončí, pretože vtedy som ani netušila čo je byť kresťanom.
Boh na seba nenechal dlho čakať, vlastne ON bol prítomný v celom tomto príbehu. Bolo potrebné, aby som ho aj osobne stretla. A ON to vedel. Inak by moje prvé nadšenie byť kresťanom nemalo dlhé trvanie. Svet bol pre mňa stále dosť príťažlivý. O dva týždne vstúpil. Bolo to pri chválach v jednom zbore. Dal mi pevnú istotu, že ON zomrel za moje hriechy. Istotu, ktorá sa mi vryla do srdca. Prebodol ma svojou láskou na kríži. Plakala som ako malé dieťa. Toto je môj Boh! A ON prišiel, aby sa ma dotkol. Mňa osobne. Prijala som ho za môjho Spasiteľa. Všetko mi odpustil. Vedela som to. Nikdy som sa necítila taká ľahká a čistá (v ten okamih som prestala po 9 rokoch fajčiť- ukázal mi ako dáva slobodu). Bolo by fajn, keby tu príbeh skončil a všetko už bolo jednoduché a ľahké. Ale ani tu to nekončí. Po obrátení som naďalej „sedela na 2 stoličkách“. Svedčila som o Bohu ľuďom, s ktorými som sa stretávala a na druhej strane ma videli opitú robiť to, čo sa nezhodovalo s mojim vyznaním. Urobila som mnoho chýb a zažila aj mnoho pádov. Po polroku som vedela, že je čas sa rozhodnúť. Rozhodla som sa. A dnes môžem vydávať svedectvo. Moje rozhodnutie nespôsobilo to, čoho som sa najviac obávala – že prídem o všetku zábavu a potešenie v mojom živote. Znamenalo, že ON mi dal plnosť každej radosti. Môj starý život mi už vôbec nechýba. Moje rozhodnutie som nikdy neoľutovala, aj keď prišli do môjho života ťažké chvíle. Ale vždy tam bol ON- Boh všetkých a zároveň môj osobný Boh, Boh transcendentný a zároveň imanentný. Ak by mi niekto pred mojim obrátením povedal, že s Bohom môžem mať vzťah, len neveriaco by som na neho hľadela. Veď nič také neexistuje. Sú tu len náročné príkazy a zákazy, nejaké sviatosti, ktoré musím mať a to je všetko. Ale o tom to nie je, je to o vzťahu- tak vrúcnom. Je to o osobe Boha- Otca, Syna a Ducha Svätého. A náročné príkazy a zákazy? Vôbec nie. Sú to výborné odporúčania ako byť skutočne slobodný /Ako Božie slovo píše: Všetko smiem, no nie všetko mi osoží. Všetko smiem, ale ja sa nedám ničím zotročiť. (1Kor 6,12)/.
Od kedy som sa rozhodla, vstúpila som na cestu veľkého dobrodružstva, na ktorej sa stále niečo nové naučím. A vôbec sa nenudím. Zažívam v živote (resp. ešte len sčasti zakúšam), čo sa píše v Skutkoch apoštolov a je to veľmi reálne pre túto dobu, aj keď všetko treba rozlišovať s múdrosťou. Veľmi sa mi páčia preto biblické verše: „Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte, ale všetko skúmajte; dobrého sa držte.“ (1 Tes 5, 19-21)
Ale to je už na ďalších pár príbehov 😉
PS: Niekto by mohol povedať, že som si vybrala Boha preto, čo som zažila a v akom „bahne“ som bola. Ale tak to nie je. Boh si vybral mňa, aj napriek tomu, čo som zažila a čím som žila. (to je reálny pohľad na to, aký teraz mám).
„Už dávno pred stvorením sveta si nás Boh vyvolil za svoje deti prostredníctvom obete Pána Ježiša a vo svojej láske sa rozhodol urobiť nás svätými a nepoškvrnenými v jeho očiach. (Ef 1,4)“
To je pre mňa Jeho láska. A to, čo je neodmysliteľnou súčasťou mňa. To je najreálnejšia pravda o mne.
MARTINA
