Moje náboženstvo nebolo veľmi vzdialené od kresťanstva, no predsa nebolo vôbec blízko. Od malička som vyrastal v cirkevnom – protestantskom prostredí. Bol som presvedčený o pravosti učenia svojej denominácie a bol som na to hrdý. Mal som biblické poznanie o spasení. Veľa som vedel – poznal som biblické príbehy a obhajoval som svoju vieru aj pred inými. Myslel som to vážne, úprimne, nie povrchne.
Keď som začal chodiť na mládež a videl som pre mňa – nový štýl modlitby – mladý, zapálený – zaujal ma a v podstate som ho imitoval (bez toho, aby som o tom vedel) vo svojom súkromnom živote. Okrem toho som však nebol vôbec ničím iný ako moje okolie. Rovnako som hrešil, robil zle, správal sa hrozne k rodičom atď. Do môjho života však paradoxne prišlo obdobie, keď som riešil koncept dobrého človeka a začal som sa zaňho považovať. Pamätám si, ako mi „dalo facku,“ keď moja spolužiačka na strednej škole spomínala slovné spojenie „dobrý človek“ a ja som sa jej spýtal, čo pod tým myslí, ona na to: „Dobrý človek to je to, čo ty nie si.“ Tak to ma teda slabo poznáš, pomyslel som si. Urazilo ma to.
Niečo mi chýbalo
V lete som sa bol pozrieť na evanjelizačný večer v rámci jedného tábora neďaleko od nás. To stretnutie mi naznačilo niečo, čo mi dovtedy unikalo, čo som netušil. Totižto – považoval som sa za kresťana, poznal som veci, veril som v to, nevedel som, že by sa dalo ísť ešte niekde ďalej. Myslel som si, že mám všetko, čo sa dá mať. V tento večer po kázni zaznela výzva – kto chce prijať Ježiša ako svojho osobného Pána a Spasiteľa nech sa (tuším prihlási). Vtedy som si hovoril – áno, určite to urobte, je to dobrá vec. Ja som to už spravil. Zároveň však Duch Svätý do môjho srdca zasial myšlienku, že mi niečo chýba, že niečo nemám. Vzbudil vo mne pochybnosť, ktorá pracovala.
Prešiel nejaký čas a ja som na jednom internetovom fóre natrafil na diskusiu s ateistami ohľadom existencie Boha. Vyložil som na stôl všetky argumenty, ktoré som bol zo zboru naučený. Druhá strana zase tie ich. Myslím, že som prehral. Bol tu však väčší problém – začal som pochybovať či Boh vôbec existuje. Nemal som s Ním totiž žiadnu osobnú skúsenosť, nepoznal som Ho skutočne. Nemal som na čom stáť. Navyše to bolo počas fázy hľadania vlastnej identity a toho do akej skupiny sa zaradím.
Niečo/Niekto ma ťahal
Počas toho ma zavolala spolužiačka na kresťanskú akciu do vedľajšieho mesta. Povedal som si, že ak zoženiem niekoho, kto by išiel so mnou, tak prečo nie. Nezohnal som nikoho a aj moje okolie sa ma snažilo odradiť, ale išiel som, niečo (Niekto?) ma tam ťahalo. Bol to mládežnícky misijný deň. Mal názov „Otvor oči.“ Po celej miestnosti, kde sa konal, boli polepené oči. V rámci jednej súťaže sme si mali tipnúť koľko ich je a môj tip bol správny. Mohol som si ísť vybrať výhru – niektorú z kníh. Pozeral som na ne – toto nie, toto nie… moja pozornosť sa upriamila na knihu s názvom „Hľadanie Boha“ od Richarda Bennetta. Boli v nej kapitoly ako: „Existuje Boh?,“ „Miluje ma Boh…?“ Keďže som vtedy v sebe riešil otázku samotnej Božej existencie, túto knihu som si vybral.
Povedal som si, že si prečítam každý deň jednu kapitolu z tejto knihy. Bolo ich tuším 12. Rozhodnutie mi vydržalo 3 dni ? V piaty deň – bol to piatok, som sa zobudil so silnými bolesťami brucha. Skončil som v nemocnici s podozrením na zápal slepého čreva. Zobral som si so sebou tú knihu – veď tam bude času dosť. Boh vytvoril čas.
V nemocnici som si prechádzal kapitolu za kapitolou. Mojej srdce bolo veľmi hladné po Bohu a po skutočnom vzťahu s Ním. Čítal som tam množstvo príbehov ako Ho ľudia stretli. Jednotlivé biblické odpovede dávali veľký zmysel. Možno až tu som porozumel skutočnému evanjeliu. Čo znamená, že Ježiš zomrel za moje hriechy, čo znamená Jeho krv. Na konci knihy bola výzva modliť sa modlitbu odovzdania Pánovi. Veľmi som túžil kľaknúť na kolená a modliť sa tú modlitbu. Na izbe som mal však dvoch spoluležiacich a nevedel som si to úplne predstaviť. Na druhý deň som však mal ísť už domov a vedel som, že ak to nespravím tu – doma už na to priestor nebude, tam sa to stratí. Na druhý deň sa stalo to, že obidvaja pacienti, ktorí boli so mnou na izbe išli domov a ja, že tam mám ešte ostať. Boh vytvoril priestor.
Stretnutie s Ježišom
Na druhý deň, ihneď ako odišli, som si skontroloval terén či nikde nikto nie je. Padol som na kolená a začal volať na Pána Ježiša. Modlil som sa tú modlitbu a hoci pri nej boli inštrukcie, že ju nemusím opakovať a že to nie je o tom, ja som ju stále vo viere opakoval, prosil som Pána, aby ma očistil svojou krvou, odpustil moje hriechy, vstúpil do môjho srdca a stal sa mojím Pánom. A On prišiel. Mocne sa ma dotkol, zaplavila ma neopísateľná radosť z Božej prítomnosti, ktorú som nikdy predtým nezažil.
Znelo mi Božie slovo: „žije vo mne Kristus“ (Gal 2,20). Bolo to tak silné stretnutie s Ním. Bol som prekvapený, nemohol som ani poriadne spať z tej radosti, ktorú som mal. Bál som sa či to nie je len pocit, ktorý odíde. Bola to ale Božia prítomnosť, ktorá ostáva! Hoci sa zmeny v mojom živote dostavovali postupne. Už hneď vtedy som vedel, že musím napr. zmeniť svoj vzťah k rodičom.
Dnes je tomu už vyše 10 rokov a toto rozhodnutie, ktoré som z Jeho milosti mohol spraviť ovplyvnilo všetko – to ako ma Boh viedol, kde sa teraz nachádzam, kam smerujem. A nie je nič lepšie, ako On!
Dovoľ mi však ešte zdielať sa s jednou vecou. Na jednej strane som zažíval veľkú radosť, tak ako ju popisujem. Na druhej aj zvláštne sklamanie. Bol som v cirkevnom prostredí tak dlho a neuvedomoval som si, že je niečo viac, hoci som do styku s evanjeliom prichádzal. Pomyslel som si – koľko ľudí sedí v tom kostole rovnako ako ja kedysi, bez skutočného poznania Krista, bez toho aby sa narodili do Božieho kráľovstva. Krátko po mojom obrátení som si naozaj myslel, že skutočných kresťanov asi nebude veľa.
Hriech samospravodlivosti
Možno si si všimol, že v mojom živote som vďaka Bohu ešte predtým, než som Ho poznal neprechádzal dramatickým vecami ako drogy, alkohol atď. Prechádzal som však vlastným náboženstvom, samospravodlivosťou, to nie je o nič menej nebezpečné aj keď symptómy nie sú až tak vidieť. Práve v tom môže byť ešte väčšie oklamanie – som v cirkvi, nežijem až taký zlý život, som ok.
Chcem ti povedať, že Ježiš je jedinou cestou k Otcovi. Potrebuješ sa znova narodiť. Neexistuje spasenie cez to, že budeš súčasťou nejakej skupiny, cez to, že budeš mať nejaké vierovyznanie a rešpektovať nejaké zásady viery, dokonca nestačí to brať ani vážne. Tiež nemôžeš byť zachránený cez žiaden obrad. Ešte pred svojím obrátením som si myslel, že moje hriechy budú odpustené, keď sa zúčastním večere Pánovej, no nestalo sa vtedy nič. Potrebuješ sa znova narodiť! A to sa deje vtedy, keď pokľakneš potom, ako si počul Jeho evanjelium o kríži, učiníš pokánie zo svojich hriechov a vložíš celú svoju dôveru do Krista, ktorý zaplatil za tvoje hriechy a prináša ti večný život.
„Budú mojím vlastníctvom – vraví Hospodin mocností – v deň, ktorý chystám. Ušetrím ich, ako ušetrí človek svojho syna, ktorý mu slúži. Potom zase uvidíte rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným, medzi tým, kto Bohu slúži, a tým, kto Mu neslúži“ .
(Mal 3,17 – 18)
Príde deň v ktorý bude vidieť rozdiel medzi spravodlivým a bezbožným, medzi tým, kto Bohu naozaj slúži, a tým, kto Mu neslúži. Tu na zemi môžeme totiž veľa veci hrať. Môže to splývať – kto je kresťan, kto nie. Kto je pšenica, kto kúkoľ. Príde ale deň v ktorý to bude jasné. Bude to deň posledného súdu. Tam sa ukáže či si vložil svoju vierou do Božieho syna.
Fotka z krstu 
Róbert s Manželkou 
Z detstva 
Radio 7
– Róbert
Pozretia: 92,863 , Dnes: 15
