Recenzia

Takže tento rok nám určite prinesie veľa dobrých a kvalitných vecí. Jedna z nich určite bude kniha Sloboda v Kristovi od Matúša Hrubovčáka.

Ježiš prišiel aby nás vyslobodil. Otázka je, prečo vidíme tak veľa neoslobodených kresťanov zo závislostí, hriechu, depresií a démonického útlaku?! Je oslobodenie také zložité? Je snáď problém v Bohu, prostredí alebo v dobe? Autor knihy vás zoberie rad za radom do biblických právd a jeho osobných skúseností z vyslobodzovacej služby.

Autor si dal tiež za cieľ posunúť poradenskú službu na Slovensku na vyššiu úroveň. Hoci kniha bude mať viac ako 220 strán nenechajte sa odradiť, čo strana to perla – dobrá myšlienka. Matúš vyslobodzovaciu službu nekomplikuje alebo nepreteologizováva (to slovo som práve vymyslel), ale práve naopak, biblicky ju zjednodušuje. Preto vás povzbudzujem, aby ste si sami urobili názor.

Ak máte radi knihy ako Dobré ráno Duchu Svätý (Benny Hinn), alebo Satane posliš! (Carlos Anacondia), tak túto knihu si určite zamilujete.

Trošku osobne. S Matúšom sa poznáme viac ako desať rokov. Sme dobrí priatelia aj napriek všetkým jeho (aj mojim) nedokonalostiam. Boh si ho použil, aby aj mne slúžil pred rokmi vo vyslobodení z démonického útlaku a hlbokého duševného zranenia. Za čo som veľmi vďačný, lebo mi to veľmi pomohlo.

Kniha vyjde na jar 2017, bude vo formáte PDF voľne šíriteľná. Ježiš slúžil ľuďom zadarmo. Najlepšie veci na svete sú vraj zadarmo. Tak aj tato kniha bude zadarmo!

(NA KONCI ČLÁNKU JE ODKAZ NA JEJ VOĽNÉ STIAHNUTIE A ŠÍRENIE VO FORMÁTE PDF)

Martin

---

SLOBODA V KRISTOVI

Kapitola 1: Moje svedectvo

Myslím si, že bude dobré, ak Vám v skratke poviem niečo o svojom živote. Som šťastne ženatý a v tejto dobe končím doktorandské štúdium v oblasti anglickej jazykovedy. Som členom zboru Apoštolskej cirkvi v Košiciach, no na denominačnú príslušnosť si nepotrpím. Cirkev je len jedna, má jedného Boha a jednu Bibliu. Situácia sa rokmi vyvinula tak, že moji najbližší priatelia pochádzajú z iného zboru. Ak by som sa jedného dňa presťahoval do iného mesta, tak by som v ňom nezačal úzkostlivo hľadať zbor Apoštolskej cirkvi, ale zdravé spoločenstvo, ktoré sa celým srdcom snaží žiť podľa Biblie. Na názve nezáleží. Jedna z vecí, z ktorej musí byť cirkev Pána Ježiša oslobodená, je denominačné cítenie. K tejto myšlienke sa v knihe tu a tam vrátim, pretože Pán sa vráti po jednu nevestu, ktorej jednotlivé údy žijú v harmónii, nie v neustálych rozbrojoch. Denominačné myslenie a z neho vyplývajúcu cirkevnú politiku považujem za jedeného z najväčších vrahov Božieho hnutia na Slovensku.

Vrátim sa však k nášmu zboru. Priviedli ma doň rodičia, ktorí dali život Ježišovi, keď som mal asi štyri roky. K Bohu som teda bol vedený od mala. Postupne ma však chodenie do zboru začalo nudiť. Najhoršie to bolo v lete, keď mala besiedka prestávku. Boh pre mňa vôbec nebol reálny, poznal som síce biblické príbehy, ale nevidel som ich funkčnosť tu a teraz. Čo si pamätám, tak moje modlitby neboli vyslyšané. Navyše, v nedeľu ráno chodili v telke rozprávky… Keď rodičia niektorú nedeľu ochoreli, tak som sa tešil, že nemusím ísť do zboru (nie tomu, že ochoreli). Síce som bol opakovane vedený k modlitbe prijatia Pána, môj život sa nijak nemenil. Po páde komunizmu sa v cirkvách veľa hovorilo o druhom príchode Pána. Vety typu „Môže prísť o desať minút! Môže prísť dnes poobede!“ mi prinášali viac úzkosti než radosti. Už ako malý chlapec som sa rozhodol, že v dospelosti do zboru prestanem chodiť. Veľa ľudí, ktorí vyrástli v cirkvi, presne vedia, o čom hovorím.

Boh však mal s mojím životom iný zámer. Verím, že svoje urobili aj modlitby rodičov. Mal som asi trinásť rokov, keď z rodičov vypadlo, že doma máme knihu, ktorú by sme s mojimi bratmi nemali čítať, pretože sme na ňu boli primladí. Bola to svojho času celosvetovo jedna z najznámejších kníh o oslobodení, špeciálne sa venovala oslobodeniu ľudí vychádzajúcich z najväčších hĺbok satanizmu. Báli sa, že jej čítanie by nám prinieslo strach. Mali pravdu. Prvá kresťanská kniha, ktorú som čítal, bola teda kniha o oslobodení. Dnes viem, že to bolo Božie vedenie. Pravdy o oslobodení sa mi vryli do mysle tak hlboko, že mi ich už nemohol nikto vziať. Nehovorím, že dnes verím celému obsahu tej knihy, ale bol to dobrý základ. Viac než oslobodenie a boj s démonmi ma však zaujal autorkin osobný vzťah s Bohom. Boh k nej hovoril jasne a pravidelne. Nikdy som o ničom takom nepočul. Kniha ma teda zasiahla hneď dva krát. Naučila ma, že môžem mať s Bohom vzťah a že diabla na konci vždy v mene Ježiš vyženieme, nech sa deje, čo sa deje. To však nevyriešilo môj problém so strachom.

Z nejakého dôvodu som začal mať paranoidný strach, že sa mi zjaví diabol. (No dobre, jasné, že viem, prečo som ten strach mal. Po čítaní tej knihy moja fantázia pracovala na plné obrátky.) Kritické miesto bolo na prízemí pri výťahových dverách. Trvalo to asi dva týždne, s tým, že strach neustále narastal. Jedného dňa to došlo tak ďaleko, že som sa bál ísť dolu výťahom. Bol biely deň, ale rozhodol som sa, že radšej pôjdem peši dole schodmi. V mojej detskej mysli som si na diabla pripravil stratégiu. Ak ma tam bude čakať, tak sa k nemu dostanem od chrbta a tak získam výhodu. Každým schodom som išiel opatrnejšie a vystrašenejšie. Zrazu ku mne odzadu prehovoril počuteľný hlas: „Neboj sa!“ Hlas som nepočul len ušami, prešiel celým mojím vnútrom. Cítil som sa ako keby ma niekto strčil do veľkého reproduktora. Okamžite som zastal a otočil sa. Nikto za mnou nebol, tak som sa vrátil o jedno poschodie vyššie, či náhodou neuvidím nejakého suseda. Nedošlo mi hneď, že ku mne prehovoril Boh. Urobil som presne to, čo malý Samuel (1Sam 3:1-9). Žiaden sused však na chodbe nebol a navyše som si uvedomil, že v srdci mi zavládol veľký pokoj. Strach z diabla odišiel a smelo som vybehol z vchodu.

Verte neverte, ani táto skúsenosť môj život nezmenila. O krátky čas vo mne narástla túžba po krste v Duchu Svätom. Keď chodíte do letničného zboru, tak si realitu tejto skúsenosti neustále uvedomujete. Navyše, túto skúsenosť začalo zažívať stále viac priateľov z dorastu (stretnutia dorasteneckej mládeže v našom zbore). Nič sa však nedialo a môj život začal po čase naberať iný smer. Svoje zohrala asi aj frustrácia z nenaplnenej túžby. So spolužiakmi som chodil do internetovej kaviarne hrať počítačovú hru. Keď nevystačovalo vreckové, tak som nejaké tie drobné potajme zobral rodičom. Svoje aktivity som zväčša zatĺkal, no zmena k horšiemu bola viditeľná. V herni sa na mňa nalepili vulgárne slová (v zbore som, samozrejme, vyzeral veľmi sväto). Raz som doma hral so slúchadlami na ušiach a neuvedomil som si, že otec sa práve vrátil z práce. Počul ma nadávať a od počítačovej hry ma v okamžiku oslobodil. Bolo mi jasné, že doma si už nezahrám. Naposledy som išiel do herne a prekvapivo som prehral tri hry po sebe. Možno to bol Boží zásah, neviem. Znova vo mne začala ožívať túžba po krste Duchom Svätým. Neustále sa stupňovala.

Začal som chodiť na mládežnícke bohoslužby. Uplynulo pár týždňov a môj hlad po Bohu bol takmer neúnosný. V jednu nedeľu som mal pocit, že to už nevydržím a zomriem. Hneď na druhý deň ma Boh pokrstil Svätým Duchom. Naučil som sa cennú lekciu – ak chceme Boha nájsť, musíme Ho hľadať celým srdcom (viď Kapitola 5). Môj krst nebol navonok dramatický a nič zvláštne som necítil. Večer mi však po mysli začali chodiť zvláštne slová. Vyslovovať som ich začal až na druhý deň. Zmena na mojom živote však dramatická bola. Pred tým som bol podráždený a so spolužiakmi som sa často bil aj nad rámec kamarátskej srandy. Po krste v Duchu Svätom to prestalo.

Cítil som vášeň pre Boha, Bibliu a službu v cirkvi (v tej dobe išlo, prirodzene, o čisto praktickú pomoc). Inšpirovaný knihami o zázrakoch som si za prvú životnú prioritu vytýčil chodenie v moci Ducha Svätého (hneď za tým bol sobáš s istou kamarátkou z dorastu). Po rokoch sa moja priorita zmenila a teraz je pre mňa prvoradý vzťah s Bohom a Jeho sláva, na štrnásť ročného chalana to však, uznajte, nebolo zlé.

Neprešli ani dva mesiace a do môjho života sa opäť vrátila vlažnosť. Nie že by som chcel byť ľahostajný, ale skrátka som nepoznal inú cestu. Z letného dorastového výletu som sa vrátil s veľkým nadšením pre Boha, v každodennom živote som si ho však nedokázal udržať. Zase raz som skončil ako deravé vedro. Na drvivú väčšinu bohoslužieb som prichádzal v hriechu a s veľkým pocitom viny. Myslím si, že veľa čitateľov tento stav dôverne pozná. Mojim hlavným cieľom je pomôcť Vám do každodenného živého vzťahu s Bohom. Boh mi stále odpustil, no do dvoch dní som bol zase na dne. Skrátka som nevedel, ako hľadať Boha. Tieto riadky píšem preto, aby ste poznali aj moje začiatky, nie len súčasný stav. Nechcem aby ste ku mne príliš vzhliadali. Chcem, aby ste to brali takto: „Toto dôverne poznám. Ak to Boh dokázal s ním, tak existuje nádej aj pre mňa!„

1.) Boh mi odkrýva povolanie

Skutočná a hlavne trvalá zmena prišla až v roku 2006, keď som mal 16. Od začiatku roka som sa zamýšľal nad Božím plánom pre môj život. Napísal som s Bohom zmluvu, že ak mi ukáže moje budúce povolanie, tak urobím všetko pre to, aby som v ňom rástol. V jednu jarnú nedeľu som bol ako obvykle v zbore. Sedel som na balkóne, pretože moja služba spočívala v osvetľovaní pódia spotovým svetlom. Na okraj spomeniem, že ju robím až do teraz, s prestávkami teda už vyše dvanásť rokov. To, že máš v živote Božie povolanie a chodíš v nadprirodzenej službe neznamená, že nemôžeš priložiť ruku k dielu. V Nehemiášovi 3:5 sa píše o ľuďoch vo vysokom postavení, ktorí „nepodložili svojej šije, aby konali prácu svojho Pána“. Predstavte si, že sa o Vás v Biblii píše len jedna veta a aj to taká hanebná. Toto nehovorím preto, aby som si prihrieval polievku. Poviem Vám, že svietiť so svetlom je neporovnateľne jednoduchšie ako s láskou a trpezlivosťou viesť ľudí k oslobodeniu. Kto nevie byť verný v malých a prirodzených veciach, nedostane veľké a nadprirodzené.

Vrátim sa však k onej nedeli. Nepamätám si, o čom pastor kázal, uprostred kázne však vyzval všetkých, ktorí poznali svoje povolanie od Boha, aby dvihli ruku. Moja ruka ostala na mieste. Tá veta sa mi však vryla do mysle. Dotkla sa niečoho, čo som riešil od začiatku roka. Na druhý deň som sa zatvoril do obývačky a kľakol si na zem. Prosil som Boha, aby mi zjavil svoj úmysel s mojím životom. Ak nevieme kam ideme, tak potom ani nezistíme, či sme tam už došli. Neviem čo som vlastne od modlitby čakal, ale zrazu ku mne začal Boh hovoriť. Nie počuteľne, ale do srdca (počuteľný Boží hlas som už potom nikdy viac nepočul). Hovoril mi veľké veci o svojom pláne pre Slovensko a o mojej službe. Bol som šokovaný, ja som chcel byť len vedúcim nášho dorastu (nikdy som sa ním aj tak nestal). Začal som sa Ho pýtať otázky, na ktoré mi obratom odpovedal. Uveličený som si sadol na gauč. Boh sa ma ešte spýtal jednu vec: „Ak povieš áno, tak satan celý život pôjde po tebe aj tvojej rodine, ale Ja budem s tebou a uvidíš veľké veci. Chceš to?“ Bez veľkého rozmýšľania som súhlasil. Nemal som šajnu, čo prenasledovanie zo strany diabla znamená. Tiež som však nevedel, čo znamená, keď je s človekom Boh.

Týmto stretnutím si ma Boh získal a začal som Mu venovať čím ďalej viac voľného času. Po prvýkrát som začal Jeho prítomnosť zažívať doma na konzistentnej báze. Najprv som ani nevedel, že to, čo zažívam, je vlastne Božia prítomnosť. Rád som sa však modlil, čítal Slovo a počúval chvály. Po nejakej chvíli som v srdci začal cítiť niečo, čo by som opísal ako Božiu svätosť. Predstav si, že urobíš hriech, cítiš sa mizerne, ale urobíš pokánie a Boh Ti odpustí. Vo vnútri často cítiš radosť, pokoj a čistotu. Ja som zažíval to isté bez toho, aby som zhrešil a robil pokánie.

Dávam si záležať na tomto spresnení, pretože nechcem, aby ste si môj čas s Bohom mystifikovali. Nechcem, aby ste mali dojem, že ku mne zostupoval v oblaku ako k Mojžišovi. Mám rád aj radikálnejšie stretnutia s Bohom, teším sa však všetkému, čo mi dáva. Niektorí ľudia mi so sklamaním hovoria, že na modlitbe prežívajú „len“ pokoj. V prvom rade si myslím, že sa porovnávajú so skúsenosťou iného človeka (ktorý ju tiež asi nemá každý deň). Porovnávanie vždy povedie k niečomu zlému – pýche, menejcennosti, falošnej spokojnosti… Po druhé si uvedomme, že veľa ľudí by dalo za pokoj všetok majetok a aj tak ho nemajú. Ak sme vďační za menej dramatické skúsenosti, tak dôjdeme aj k tým dramatickým. Tak to bolo aj so mnou. Uvedomil som si, že sa mi z obývačky (ktorú som na veľa rokov obsadil) nechce odísť. Modlil som sa do noci a potom som tam len tak sedel a nič nehovoril. Užíval som si Božiu blízkosť. On zatiaľ pokračoval v odkrývaní povolania. Niekedy mi dal sen, niekedy videnie, niekedy ku mne zase hovoril hlasom, niekedy ku mne hovorila Biblia. Postupne som začal mať predstavu o svojej budúcnosti. Do dnešného dňa sa drvivá väčšina vecí ešte nenaplnila, podelím sa s Vami však o to, čo Boh už robí.

2.) Prvé skúsenosti s oslobodením

V tej dobe ma Boh prvýkrát viedol k oslobodzovacej službe. Mal som len šestnásť rokov, no Bohu to zrejme nevadilo. Niekedy hovorím trinásťročným chlapcom, že Božie kráľovstvo je pre deti a že oni sú už prestarnutí. Ak mládež rozumne neuvedieme do reality Božieho kráľovstva, tak z nich do pár rokov vychováme mladých dospelých, ktorí celé dni presedia na internete a pre Božie kráľovstvo budú úplne nepoužiteľní. Moje deti chcem viesť k Bohu (nie len k príbehom o Bohu) od detstva. To bude zahŕňať aj službu poviazaným. Nebojím sa, že im diabol nejako ublíži (viď Kapitola 9). Možno sa teraz niektorí pýtate: „To som zvedavý, čo mu na to povie manželka.“ Už som sa jej opýtal, nevidí v tom nijaký problém. U nás doma sa bojíme Boha, nie diabla. (Mimochodom, raz mi Boh povedal, že veľa ľudí sa bojí diabla, pretože sa neboja Jeho.)

Vráťme sa však k prvých praktickým skúsenostiam. Poznal som tak veľa teórie, až som sa cítil ako skúsený bojovník s diablom. Prečítal som predsa každú knihu o oslobodení, ktorá sa mi dostala do rúk. Mnohé z nich ste zrejme čítali aj Vy. Pri prvej konfrontácii s démonizovaným človekom som však sfúkol ako balón (bol som prizvaný k službe mladému mužovi so sadomasochistickými sklonmi). Našťastie nás prišiel zachrániť (alebo vyslobodiť?) starší, skúsený kresťan. V tomto období som Boha začal prosiť o dar rozlišovania duchov. Vlastne som ani nevedel, ako vlastne funguje. Niekedy niečo robíme a po rokoch vidíme, že to bolo z Boha. Dar sa pomaly začal prejavovať. Videl som jedného muža s jeho zamestnankyňou. Boli na verejnosti a správali sa úplne korektne, mal som však pocit, že spolu majú aféru. O nejakú dobu sa mi moje podozrenie potvrdilo. Tiež sa mi zdalo, že som v očiach ľudí začal vidieť nečisté veci. Myslím si, že sexuálne znečistenie je jedna z prvých vecí, ktorú človeku uvidíte v očiach. O dare rozlišovania duchov budem písať v Kapitole 7. Chcem tu len napísať, že niekedy nám Boh dá veci dramaticky, niekedy po kvapkách. Moje rozlišovanie duchov napríklad začalo veľmi skromne.

Už v raných začiatkoch služby som začal narážať na problém prílišného spoliehania na teóriu a metodológiu na úkor vedenia Duchom Svätým. Teóriou myslím informácie z kníh, alebo dokonca aj z Biblie, ktoré v našom živote nie sú fungujúcou pravdou. Metodológiou rozumiem postupy, ktoré robíme, či nás tak Boh práve vedie, alebo nie. Niektorí ľudia sú vo svojich metódach veľmi strnulí a neflexibilní. Veci riešia ako cez kopirák a ich službe chýba jednoduchosť príznačná pre Božie kráľovstvo. Takýto prístup radikálne znižuje účinnosť služby. Čo platí pre sto ľudí, nemusí platiť pre sto prvého. Ak sa necháme viesť Pánom, tak naša služba získa na rýchlosti a efektivite. K riešeniam dôjdeme rýchlo a bez zbytočných rozhovorov. Ak ľudia vidia, že naša služba je nadprirodzená, ľahšie uveria, že Bohu na nich záleží. Navyše, často máme tendenciu slúžiť iným tak, ako bolo slúžené nám. Človek, ktorý zažil nadprirodzený rozmer služby na vlastnej koži, ho skôr donesie iným než ten, ktorému sme slúžili ľudskou múdrosťou.

Túto lekciu som sa naučil pomerne rýchlo, no nie bezbolestne. V jeden deň ku mne Duch Svätý na našej domácej skupinke jasne prehovoril. Bolo to dva dni pred odchodom na výlet stredoškolskej mládeže. Povedal mi: „Chcem po tebe, aby si na výlete vyháňal démonov.“ Automaticky som sa ho opýtal: „Z koho, Pane?“ Boh mi okamžite povedal ženské krstné meno. Problém bol v tom, že jediná žena s takým menom bola členkou vedúceho tímu. Určite som nepredpokladal, že by mohla mať démonický problém. Vtedy som ešte nevedel, že oslobodenie potrebovalo veľa ľudí, nie len očividne ťažké prípady.

Odcestovali sme na výlet, prvý deň sme toho veľa nabehali a do postelí sme išli poriadne uťahaní. Pán nás akoby k niečomu pripravoval – na večernom zhromaždení sme zažívali zvláštnu Božiu prítomnosť. Asi o jednej v noci ma príde zobudiť kamarátka. „Matúš treba vyháňať démonov!“ Po krátkom boji ma vytiahla do dievčenskej izby. Na posteli sedí nové dievča s vystrašeným pohľadom. „Matúš, toto je …“ a povedala mi to isté meno, aké mi Boh povedal dva dni pred tým. Démonický problém identifikovali tak, že dotyčné dievča obyčajným dotykom zbavilo mojej kamarátky bolesti chrbta. K problému sme pristúpili ako zo štandardnej knižky o oslobodení. Pokúsili sme sa riešenie nájsť pomocou rozhovoru, ale k ničomu to neviedlo. Viedli sme ju k Pánovi a začali sme z nej teda vyháňať démonov. Hodnú chvíľu s ňou triaslo na posteli. „Démoni, vyjdite v mene Ježiš! Dávame na vás krv Krista! Zväzujeme vás!“ Po pár hodinách tohto kolotoča sme boli všetci v koncoch.

Povedala nám, že videla, ako z nej odchádzajú démoni, no bolo jasné, že nie všetci. Urobil som teda to, čo som mal urobiť úplne na začiatku. Začal som sa pýtať Boha. Po chvíli mi Pán niečo dal na srdce. Zistili sme, že chodila za liečiteľom a dokonca mu dala fotku, aby s ňou mohol na diaľku „pracovať“. Vzdala sa tohto puta a po relatívne krátkej modlitbe bola oslobodená. Videla ako z nej vychádza démon, a hneď nám opísala jeho výzor. To asi preto, aby som sa na druhý deň v sprche mal čoho báť. Vrátili sme sa z výletu a po pár dňoch nám povedala, že liečiteľ sa sťažuje, že sa s ňou nevie spojiť… Ak si pamätám správne, tak si prosil ďalšiu fotku. Sláva patrí určite Bohu. Vie pracovať cez nás aj napriek nám.

Túto lekciu mi Pán ešte zopakoval. Slúžil som na jednom mieste a pred samotnou službou nás istá skúsená Božia žena učila o oslobodení. Boh ju začal v oslobodení používať skôr ako som sa vôbec narodil. Uprostred vyučovania nám povedala zdanlivo banálnu vetu: „Táto služba sa bez Ducha Svätého nedá robiť.“ Hneď som si pomyslel niečo v zmysle: „Samozrejme, to je všetkým predsa jasné.“ Nemal som však ani poňatie o tom, čo tým vlastne myslela. Ukázala nám to hneď na druhý deň. Večer sa v jednom mužovi začal veľmi prudko prejavovať démon. Veľa služobníkov to prestrašilo, niekto sa z toho asi aj povracal. Tento scenár som od vtedy zažil viackrát. Diabol sa často pokúsi silnými prejavmi paralyzovať a odradiť mladých kresťanov. Je na nás, starších kresťanoch, aby sme zakročili a rýchlo s diablom urobili poriadok. Praktickou ukážkou Božej moci v mladých kresťanoch budujeme vieru.

Služobníkom sa toho démona naveľa podarilo umlčať a na druhý deň sa skupina poradcov slúžiacich v oslobodení dohadovala, čo by s ním mala robiť. Sedela tam aj dotyčná skúsená žena, no zdalo sa mi, že nášmu dohadovaniu nevenuje žiadnu pozornosť. Niekto začal spomínať teóriu z kníh o vyslobodení. Konečne sme sa jej opýtali na názor. „Čo by si urobila Ty?“ Jej odpoveď ma navždy zmenila. „Ja neviem, doneste ho ku mne a Duch Svätý mi povie.“ Týmto ma úplne šokovala. Mal som skúsenosti s Božím hlasom, ale s istotou niekomu povedať niečo také… Ako povedala, tak aj bolo. Boh zrejme spôsobil, aby som sa k tej službe náhodou dostal. Sadla si oproti tomu mužovi a na nič sa ho nepýtala. Povedala mu, že nie je znovuzrodený. Ako to vedela? Povedal jej to Duch Svätý. Viedla ho k Pánovi a potom rovno zaútočila na démona. Duch Svätý jej jasne povedal, čo bolo vo veci. Muž začal zase kričať, ale po krátkej chvíli z neho toho démona dostala von.

Na druhý deň som dostal ďalšiu lekciu. Zazvonil mi telefón, že niekto potrebuje službu oslobodenia (v tej dobe tú službu robilo málo ľudí a aj moje minimálne skúsenosti, no hlavne priveľké sebavedomie, stačili na účasť v oslobodzovacom tíme). Verím tomu, že som v ten čas vo svojom živote už mal Božiu moc. Takmer všetok voľný čas som trávil s Bohom a niesol som Jeho prítomnosť. Démoni v tom mladom mužovi sa začali triasť len čo som sa mu pozdravil. Sadol som si oproti nemu a služobníci, ktorí tam boli predo mnou, mi podali do ruky papier. Bol na ňom zoznam hriechov, ktoré ten muž urobil. Nevedel som prečo, ale ten muž mi v tvári pripomínal upíra. Bolo to tak ako, hovorím, hoci to znie bizarne. Nevedel som sa zbaviť iracionálneho dojmu, že vyzerá ako upír. (Pre objasnenie chcem dodať, že dar rozlišovania duchov sa v mojom živote prejavuje okrem iného aj takýmto spôsobom, a v žiadnom prípade netreba v ľuďoch začať hľadať rôzne podoby, pretože by to mimo vedenia Duchom Svätým nemalo zmysel.) Zase som však podľahol ľudských metódam. Pozrel som sa na ten papier, ale o vampirizme na ňom nebolo ani zmienky. Božiu radu som teda umlčal ľudskou metodikou. Začali sme sa za neho modliť a prejavovali sa v ňom démoni. K žiadnej zmene však nedošlo, hoci povedal, že sa cítil trochu lepšie. Po chvíli sa nás pýta: „Naozaj si myslíte, že mi dokážete pomôcť?“ Automaticky sme ho uistili, že áno. Viete, ľuďom môžeme hovoriť čo len chceme, podstatná je Božia moc. Ľudia odchádzajú z cirkvi, pretože počujú jedno a vidia druhé. Pridali sa k nám ďalší služobníci, no bezmocná služba pokračovala. Jedna žena mu hovorila: „Odpusť svojej mame.“ „Ja som jej už odpustil.“ „Tak jej odpusť znova.“ Nechápte ma zle, odpustenie je pri oslobodení jednou z najdôležitejších vecí. Naozaj tomu verím. Tu bol však problém inde. Celí bezradní sme teda zavolali tú skúsenú ženu.

Prišla tam s úsmevom so slovami: „Čo tu tak kričíte?“, na žiaden papier sa nás, samozrejme, nepýtala. Hneď sa začala modliť: „Duchu Svätý, čo je toto, čo je toto?“ „Duch drakulu, v mene Ježiša Krista z neho vyjdi von!“ Mladého muža hodilo na zem, vzdal sa toho ducha a o pár minút bol oslobodený. Nad ústami sa mu objavila krv (sama od seba). Tento detail nepíšem preto, aby som vyvolal senzáciu. Nezriedka sa nám do rúk dostanú ľudia, ktorých satan vtiahol hlboko do svojho bahna. Nesmieme si pred pravdou zatvárať oči, aj keď sa nám nepáči (apropo, pamätáte si na verš „celý svet leží v zlom“ z 1Jána 5:19?). Ten muž večer skákal od radosti, pretože ho Boh oslobodil. Tomu teda hovorím vedenie Duchom Svätým. Uvedomte si však, že keby som počúval Božie vedenie, tak by som toho muža mohol oslobodiť hneď a bez zbytočného plytvania energie. Jednoduchosť takejto služby ma hlboko zasiahla. Posledné dva spomínané príbehy ma našli uprostred do vtedy najťažšieho obdobia.

3.) Moja púšť

Túto kapitolu zakončím príbehom o svojom duchovnom suchu, z ktorého ma Boh nakoniec dostal na prelome júla a augusta 2009. V tomto čase moja služba začala pripomínať to, čo robím dnes. Nechcem však, aby ste si z mojej skúsenosti robili teológiu. Opíšem veci tak, ako som ich vnímal vtedy. Biblické stanovisko, ktorému ma Boh naučil neskôr, zaujmem v ďalších kapitolách. V nich Vám tiež priblížim to, ako môj život vyzeral posledných sedem rokov. Celému obdobiu od jari 2006 do jesene 2007 som sa veľmi tešil. Pomaly som spoznával Pána, ktorý mi dával ďalšie zasľúbenia o mojom povolaní. Na konci tohto obdobia som si v Biblii začal všímať verše o nevyhnutnosti Božej moci (napr. 1Kor 1:17; 2:4 ; 4:20). Mal som pocit, že ma Boh povzbudil k modlitbe za chorých na ulici. Do dnes si to myslím.

V jednu nedeľu som Bohu povedal, že na druhý deň pôjdem. Zrazu mi Pán povedal: „Stretneš ho na moste“. Vedel som, ktorý most mal na mysli, lebo v pondelok som prechádzal cez jediný most. Na druhý deň tam naozaj sedel muž na vozíčku. Prehral som však boj so strachom a ušiel som sa modliť. Po troch hodinách nervózneho modlenia tam ten muž už nebol. Niekedy je lepšie Boha poslúchnuť hneď, než sa najprv tri hodiny modliť. Predstavte si, o dva týždne som na tom istom mieste videl toho istého muža. Stálo ma to všetko odvahu, no nakoniec som k nemu prišiel. Po krátkom prihovorení som ho chytil za ruku a citoval slová Petra: „v mene Ježiša Krista, toho Nazaretského, vstaň a choď!“ (Sk 3:6). Nič sa však nestalo. Naučil som sa neuveriteľne cennú lekciu. To, že vieš zacitovať správny verš, ešte neznamená, že máš aj korešpondujúcu úroveň Božej moci. Biblia nás upozorňuje, aby sme boli činitelia Božieho Slova, nie len poslucháči, „ktorí klamú sami seba falošným rozumovaním“ (Jak 1:22). Je dôležité poznať Božie Slovo. Nemôžeme však ostať len pri tom, inak klameme samých seba a naše rozmýšľanie je falošné, zbytočné. Ľudia slúžiaci v moci Božej zvyčajne vykladajú slovo jednoducho. Teoretici ho často veľmi komplikujú (a falošne rozumujú), pretože toto nekonečné rozumovanie v nich zaplní prázdno spôsobené nedostatkom fungovania Biblie v praxi.

Najbližšie mesiace boli ťažké. Modlil som sa za ľudí, ktorí neboli uzdravení. Bol som z toho zdrvený. Väčšina ľudí ma navyše odmietla. Ešte som nebol dosť mŕtvy samému sebe. Nevedel som to, ale moja hodnota spočívala vo výsledkoch, nie v Božej láske. Zdalo sa mi, že som Boha prestal počuť. Sny, videnia a prorocké slová sa akoby vytratili. Celé mesiace som sa cez to nevedel dostať a nešiel som na ulicu za chorými. To vo mne spôsobovalo veľkú vinu. Svojim vedúcim som s plačom hovoril o svojej situácii, bol som si istý, že som sa dostal mimo Božiu vôľu. Oni ma ubezpečovali, že som na seba iba príliš tvrdý, ale nedokázal som počuť pravdu v ich slovách. Cítil som sa nepochopene a odmietnuto, čo moju bolesť len zvyšovalo. Dobrá nálada bola preč. V tom čase som však urobil jednu dobrú vec. Naplno som sa snažil priblížiť k Bohu. Trávil som hodiny osamote, hoci som Boha vnímal veľmi slabo. Naplno som sa ponoril do Biblie a nezriedka som v obývačke ostával do tretej v noci. Ťažké časy nás buď posilnia, alebo premôžu. Myslím si, že neexistuje nič medzi tým.

Rozhodol som sa, že budem hrať s Bohom vabank. Po maturite som si na týždeň prenajal byt a išiel som sa tam postiť bez vody a bez jedla. Kvôli Božiemu hlasu som bol ochotný zomrieť. Boh mi očisťoval srdce od nánosu špiny, ktorú som do seba vpustil. Všimli ste si, že frustrácia často vedie do hriechu? Na kúsok papiera som si napísal veci, na ktoré som hľadal odpoveď. Myslel som si, že Bohu nejako vykrútim ruku. V tom byte sa nedalo nič robiť, len modliť. Nemal som ani len hudbu. Predstavte si, že Boh ku mne hovoril, ale inak, ako som si predstavoval. Z každej strany Biblie na mňa „vyskakovalo“ slovo milosť. Denne som ho videl veľakrát. Nevedel som však, že to ku mne hovorí Boh. Po troch dňoch som znovu začal piť, lebo som nemal pocit, že si takto od Boha niečo vydupem.

Celý nasledujúci rok sa niesol v podobnom duchu. Hľadal som Boha ako o život, ale sotva kedy som niečo začul. Chorí neboli uzdravení a ja som bol zničený. Začal som sa viacej postiť (ťažké časy nás niekedy dostanú do dlhých pôstov), ale nevidel som žiaden posun. Dôležité je, že som vydržal. Ani neviem ako. Boh je dobrý. Do môjho arzenálu pribudla ďalšia zbraň – celonočné modlitby. Celé noci som hľadal Boha (tzn. čítal si Bibliu, chválil s hudbou, modlil som sa slovensky aj v jazykoch a hodiny som ticho sedel). Jedna vec je povedať Bohu: „hľadám Ťa celým srdcom“, druhá vec je to naozaj urobiť. Celé noci som mohol prebdieť aj preto, že som bol prvák na výške a môj rozvrh mi to dovoľoval. Často som to robil aj zo soboty na nedeľu. Božie zasľúbenie získavame vierou a trpezlivosťou (Žid 6:15; 10:36)! Počul som o veľa konferenciách o viere, zatiaľ som však nepočul o konferencii o trpezlivosti.

V júli 2009 som po dlhej dobe išiel na ulicu so zámerom modliť sa za chorých. Zase bezvýsledne. Zomrel som tisíc smrťami. Potom som mal ísť na jeden výlet a pred odchodom som si povedal, že sa budem modliť za ďalšieho chorého človeka. Mal som obavu, že ľudia na výlete odo mňa budú na základe mojej duchovnej reputácie čakať niečo duchovné. Povedal som si, že bude lepšie, ak tam pôjdem poslušný Bohu. Za nikým chorým sa mi nechcelo, ale rozmýšľal som takto: „Čakajú ma dva druhy bolesti. Buď pôjdem a budem odmietnutý, možno dostanem aj facku, alebo ten človek nebude uzdravený. Bude to bolieť. Alebo nepôjdem a budem sa cítiť ešte horšie.“ Išiel som za jedným mužom a on ma odmietol. Sadol som si teda do vlaku s tým, že som vyčerpal všetky možnosti a nie je nič viac, čo by som mohol urobiť. Na výlete sa však stalo niečo nečakané. Bez toho, aby som sa začal modliť inak, sa moja modlitba úplne zmenila. Duch Svätý ku mne prišiel ako skutočná osoba. Nič som nevidel, dokonca ani nepočul, ale cítil som sa ako v nebi. Celé dni som utekal do samoty a užíval si Boha (môj život je stále rovnaký – trávim čo najviac času sám s Bohom, či niečo dramatické zažívam, alebo nie). Jeho prítomnosť bola veľmi skutočná. Celé dni som mal radosť v srdci a pohľad v nebi.

V posledný večer ma poprosili, aby som slúžil mládeži. Téma večera bola „poddajte sa Bohu a vzoprite sa diablovi a utečie od vás.“ Vedeli, že som v minulosti mal skúsenosti s vyslobodením, tak ma poprosili, aby som zrealizoval druhú polovicu verša. Mikrofón som bral s miernou nervozitou. Začal som hovoriť prorocké slová, ktoré mi Boh dával na srdce a tá istá Božia prítomnosť, ktorú som zažíval o samote prišla do celej miestnosti. Myslím si, že toto je jedno z tajomstiev nadprirodzenej služby. Nemôžeš nikomu dať to, čo nemáš (len si spomeňte na „môjho“ vozíčkara…). Veľa ľudí sa tlačí do služby skôr, ako vôbec poznajú Boha. Ježiš si učeníkov povolal, aby v prvom rade boli s Ním. Až potom ich poslal kázať a robiť zázračné veci (Mar 3:14). Ľudia na mieste začali plakať. Duch Svätý mi na srdce dával mená vecí, proti ktorým som mal bojovať. Pomenoval som dvoch nečistých duchov a dievča sediace oproti mne bolo oslobodené a začalo hovoriť v jazykoch. Neskôr mi povedala, že to bolo prvýkrát, kedy sa sústredila len na Boha. Božia prítomnosť sa na tom mieste akoby vznášala aj po konci zhromaždenia. Ľudia boli nadšení, zažili Boha na vlastnej koži. Jeden mladý muž sa ma dokonca bál.

Môj život sa v ten večer zmenil. Boh ma za jediný týždeň posunul ďalej než by som sa odvážil dúfať. Môj vzťah s Duchom Svätým sa zmenil tak, že môžem spolu s Jóbom povedať „doteraz som bol iba počul o tebe, ale teraz ťa vidí moje oko“ (Jób 42:5). Ducha Svätého som, prirodzene, nevidel, ale stal sa mi najbližším priateľom a najmilovanejšou osobou. Služba oslobodenia tiež nabrala úplne inú dynamiku. Dar rozlišovania duchov sa začal prejavovať na podstatne vyššej úrovni. Ľuďom som začal slúžiť s veľkou presnosťou a Božou mocou.

Považoval som za potrebné začať kapitolu mojim svedectvom, aby ste chápali „z akej planéty som spadol“ a ako som sa dostal k veciam, ktoré budem opisovať. Nechcem, aby sa so mnou niekto porovnával. Ak však musí, tak nech vie aj o ťažkých časoch a slabosti. V ďalších kapitolách budem učiť veci, ktoré v svojom živote považujem za najdôležitejšie. Teoretickejšie časti obohatím o vlastné skúsenosti, aby ste chápali ako môj rast v Bohu pokračoval. Začneme najzákladnejšou témou – evanjeliom Pána Ježiša Krista.

Koniec prvej kapitoly.

KLIKNUTÍM NA LINK SI STIAHNETE CELÚ KNIHU VO FORMÁTE PDF:
Sloboda v Kristovi, Matus Hrubovcak PDF

V knižnej forme už výšla a dá sa objednáť napríklad TU.

AK BY STE CHCELI CELU KNIHU SLOBODA V KRISTOVI,
NAPÍŠTE NÁM NA E-MAIL A MY VÁM JU ZAŠLEME V PDF KEĎ VÝJDE (2019).

Prihláste sa aj na odber noviniek! 🙂

Prihlasenim

[contact-form-7 id=“125″ title=“Kontaktný formulár 1″]

(Poznámka Editora: odseky, zvýraznené časti tučným písmom sú robené editorom pre lepšiu prehľadnosť a čitateľnosť článku. Boli schválené autorom článku.)

Pozretia: 17,538 , Dnes: 6